Na vyleštenom skle

otlačok 

mastných prstov,

priniesol šialenstvo

do buniek,

netušila že ich má.

Zmývala 

znova a znova

posledné čiaročky

z poctivého skla,

prchal aj úsudok

ženy.

Nevedela prestať

leštiť,

tento kúsok sveta.

Nosník

krásnych zajtrajškov,

sa leskol,

a ruka 

celkom vysílená 

pri tele plandala 

ako kýpäť. 

Dívala sa cez sklo,

videla sivý odraz seba,

uverila.

Súčasťou sivého sveta je,

sem patrí, 

tu umiera,

ale ešte žije.