Edita leží na jednej zo šiestich nemocničných postelí, okolo ktorých sa krútia malé ľudské dejiny, a oči má už dávno obrátené do seba. Práve sa díva na rozstrihané sukne a plače. Keď jej ich kamarátka Majka priniesla pred mesiacom, boli len o pár centimetrov širšie, ako potrebovala. To ti jedna krajčírka zúži raz dva, povedala jej. O mesiac sa jej zúžený purpur zviezol cez boky na koberec ako veľký červený mak.

Obyčajné haraburdy! Nosíš sem len obyčajné haraburdy! kričala dcéra, keď zastrihla do prvej sukne.

Nestrihaj! To mám od Majky.

Povedz jej, aby ti také stariny nenosila!

Prečo to robíš?

Aby si sa poučila.

Ale... veď by sa to hádam dalo niekomu predať.

A kto, myslíš si, kúpi staromódnu sukňu?

Tak si to dám ešte raz zúžiť.

Zobuď sa, mama!

     Zobuď sa, mama... Ako rada by sa zobudila. Sama, bez pomoci. Odhodila by barly a vozík by schovala do šopy. Obliekla by sa a išla by sa prejsť do cukrárne na námestí. Išla by po moste a možno by jej vietor odfúkol náušnicu ako vtedy popoludní. Bola z takých malých modrých pierok. Dívala sa, ako sa pierka nesú po hladine Váhu a ako sa zachytávajú na drevenom pilieri trčiacom z vody. Chcela, aby pierka plávali ďalej. Možno sa dostanú do Dunaja a možno až do mora. Ale pierka ešte niekoľko dní sedeli na drevenom pilieri ako malé modré hniezdo. Kvôli tomu chodila do práce peši. V strede mosta sa nahla a očami hľadala malé modré hniezdočko. Vždy si predstavovala, čo všetko sa jej podarí, keď pierka ešte budú na pilieri: kúpi si tú novú knihu o bylinkách. Prikúpi si k náhrdelníku dva náramky. Stihne pedikúru tak, aby si to nikto doma nevšimol. Asi na piaty deň pierok nebolo a zasa začala chodiť do práce autobusom.

Ale nemusela by sa zobudiť do slnečného dňa a ísť hneď na prechádzku. Stačilo by, keby sa jej slnko oprelo o tvár a ona by vstala a išla by do sprchy. Iba do sprchy by išla. Do takého rána by sa naozaj rada zobudila. V sprche by si spievala ako kedysi, keď bola ešte malá. Sedávala na zadných schodoch činžiaka a spievala Láska nebeská. Alebo tú o trenčianskej nemocnici, ktorá je krásne stavaná, stavali ju dva a dva murári zo samého kameňa. Vlastne celý život strávila v nemocnici. Tri operácie bedrového kĺbu. Potom sa stala zdravotnou sestrou. Nedávno, keď odchádzala do invalidného dôchodku, pýtali od nej rovnošatu, ktorú pred vyše tridsiatimi rokmi ako nastupujúca sestra vyfasovala. Kúpila biele košele a tričká a s trpkým pocitom ich poslala na personálne.

A možno by vôbec nemuselo svietiť slnko. Aj do dažďa by sa rada prebudila a vstala. Ľahučko ako vták by chodila po dome. Spievala by si, novonarastené vlasy by si rozhodila po pleciach a len tak, pri speve, by upiekla aspoň dva druhy koláčov.

– Pani Editka, zobuďte sa! Budeme jesť.

     Také hlúposti. Jesť. Vedia dobre, že nič v sebe neudrží. Povedala by im to, ale nevládze. Prepína do minulosti. Koľko rokov je odvtedy, čo sa nasťahovali do domu? A kedy sa narodil syn? A kedy dcéra? Koľko je to vlastne rokov, čo prišla o prsník? A koľko rokov je od smrti muža? A kedy vlastne syn nechal školu? Už zmaturovala dcéra alebo nie? Núti sa počítať, ale nedarí sa jej. Pletú sa jej roky a čísla. Stále sa opakujú dookola ako v zlom sne. Z počítania ju zrazu vytrhne neznesiteľná bolesť. Vie, prebaľujú ju. Tak by chcela aspoň raz zaťať zuby a vydržať, ale žeravé železo v jej tele je silnejšie. Kričí. Konečne sa vlna bolesti postupne odplavuje. Otvára oči a s úľavou zisťuje, že sestry sú už preč. Ako keby jej bolesť odniesla mätúce myšlienky. Teraz vie presne: Bola vtedy krásna slnečná jeseň, keď sa v dome už dalo bývať. Zatiaľ len v jednej izbe. V druhej z času na čas prespávala svokra. Prichádzala vždy nečakane s príkazmi napísanými úhľadným písmom na malých papierikoch, ktoré prilepovala na dvere chladničky. Treba ožehliť. V komore máš prach. Záhrada nie je už dva dni poliata. Často sa stávalo, že našla veci vyhádzané zo skríň s prišpendleným papierikom na uteráku: neporiadne ožehlené. Tri výkričníky. Farebné. Zásadne farebné, aby sa nedali prehliadnuť. Raz, keď prišla z obchodu, počula svokru v záhrade pri bočnom plote vykladať susedke: žobráka si zobral! Žobráka! Veď tá mu ani nohy neroztiahne!

     Obliala ju ľadová bolesť. Ešte veľakrát ju zaplavil pocit bezmocnosti, ale toto bolo nečakané. Tak sa tešila na to, ako urobí lievance s tvarohom a slivkovým lekvárom. Podvedome si pohladila operovaný kĺb a odniesla nákup do kuchyne. Stáli tam tri vrecia malých červavých jabĺk opreté o stenu, ktoré svokra doniesla na káričke zo sadu. Vedela, čo bude. A tak zavárala až do štvrtej ráno. Päťdesiatsedem pohárov. Ráno si uvarila silnú kávu a išla do roboty. Niekto mal rušnú noc, smiali sa kolegyne. Vy ste tuším v posteli nebezpečná, pani Editka, hrozil jej šéf a smial sa s kolegyňami.

– Pani Editka! Máte návštevu!

    Edita otvára oči. Otcova sestra Jolana. Všetko na nej provokuje: tučné líca popretkávané drobnými červenkastými žilkami, klobúk s perom a ihlicou, prenikavý hlas. Vyzerá ako matrioška, čo vykladá na nemocničný stolík jablkový kompót. Aspoň trojročný, všimla si Edita. Typická Jolana. Lakomá a prefíkaná. Znovu ju vidí ako vtedy, týždeň po babkinom pohrebe. Prižmúrenými očami sa vtedy spýtala: a vieš, že sa mi prisnila babka? Želá si, aby si mi dala ten jej zlatý prsteň. To je znamenie! Editu tá priehľadná lož ponižovala. V zmätku si nevie spomenúť, či jej vtedy ten prsteň dala alebo nie. Jolanin pátravý pohľad cíti aj teraz. Ako keby jej tetoval na čelo dve bodky. Tak ako, moja? Starajú sa o teba? A dala si im niečo? Nejakú kávu a koňačik? Jolana rozpráva, ústa sa jej nezatvárajú, Edita vidí, ako jej drobné sliny prskajú na nočný stolík, na pohár, v ktorom má ešte trochu čaju, vidí jej tučné mihajúce sa prsty. Na jednom ten zlatý prsteň. Takže som jej ho predsa len dala, pomyslela si a zatvorila oči. Rýchlo sa ponorila do spomienok.

     Na schodoch stojí dcéra. Má už osemnásť a končí gymnázium. Bože, koľko sa nabehala a naprosila za ňu, keď prepadala z dvoch predmetov. Prosím vás, pán riaditeľ, nedávno jej zomrel otec a syn sa psychicky zosypal. Magda má z toho traumu, viete? Čože? Nedá sa? Na inú školu? Aha. Takže dochádzať. A tak dcéra dochádza, vybavuje si v novej škole individuálne štúdium, lebo mama je ťažko chorá. Áno, a ona ju bude opatrovať.

Miesto opatrovania príde do domu Ľubo.

Edita pod viečkami vidí, ako dcéra stojí na schodoch, mykne hlavou a pomedzi zuby precedí: Mimochodom, odniesla som do zberu tie tvoje časopisy. Ľubo skriňu potrebuje do garáže. Tu na chodbe aj tak zavadzala.

Moje časopisy? Veď som ich zbierala toľké roky... A... kuchárske knihy?

Zospodu to bolo celé plesnivé.

To nie je pravda, veď som ich tam minule ukladala a nič im nebolo.

Tak ty neprestaneš? Neštvi ma, lebo sa niečo zlé stane!

     Dcérine oči sú od hnevu temer biele.

Tie jej oči. Čo sa kedysi nachodila za lekármi! Až v Čechách s ňou bola. Špeciálne okuliare zohnala, aby ľavé očko nezabiehalo. Dnes už temer nič nevidieť. Neštvi ma, lebo sa niečo zlé stane. To hovorí jej Magda? Jej malá Magda? Edita  kdesi v diaľke počuje tlmený plač.

– Pani Editka... Prišla vám mamička a otecko.

Edita otvára oči. Otec už nežije, sestrička, chcela povedať, ale nebolo to podstatné, lebo sestrička už bola dávno preč. Matkina uslzená tvár sa nad ňou skláňa a jemne ju bozkáva na čelo. Aká irónia! V rodine sa nikdy nebozkávali, akosi nebolo času. Alebo prečo vlastne? Edita cíti nespravodlivosť života, ktorý sa prehnal ako splašený a nikdy neprišla chvíľa, keď by sa povedalo: no, u nás sa nebozkáva, lebo my sa máme radi aj tak. Prečo nikdy neprišlo k takejto chvíli? Je pravda, po otcovej smrti sa to zmenilo. Keď sa mama po dvoch rokoch zoznámila s Jarom, zistila, že v jeho rodine panuje pevná súdržnosť. Všetci sa pravidelne stretávajú. V našej rodine ako keby sme sa hanbili za city, pomyslela si Edita. Prečo sme boli vlastne takí tvrdí? Alebo pohodlní...

     – Počuješ ma, Editka? Nevieš, čo je s Magdou? Prišiel veľký nedoplatok za vodu.

     Ako to má vedieť. Hlavou ukazuje na stolík. Mama vezme mobil a Edita pokýva hlavou. Dobre vie, čo nájde. KUPEME SA V MORI MAME SA DOBRE. Edita sa zhlboka nadýchne a zachytí matkin pohľad. No áno. Dcéra sa s Ľubom vybrala do Egypta na dovolenku.

Veď si predsa zaslúžim, nie?

Magdi, vieš, že máme dlhy. Plyn nie je splatený za posledné dva mesiace. A ja možno...

     Edita vtedy nedokázala povedať, že tu možno už nebude. Nechcela privolávať to, čoho sa tak bála. Odháňala myšlienky na smrť ako rákoš krkavcov. Pred troma rokmi, keď ju viezli sanitkou, prilietli krkavce prvýkrát. Bolo všade nasnežené. V ruke mala zalepenú obálku s výsledkami vyšetrenia. A obrovskú chuť do života. Je tu ešte Magda, musí zmaturovať, a potom Maroš. Odkedy muž zomrel, zrútil sa a musí byť na liekoch. Ona predsa musí dohliadnuť, aby ich pravidelne bral! Jemne si pomasírovala kožu nad chýbajúcim prsníkom, ktorú jej Maroš pri jednom svojom záchvate porezal. Ona tu musí zostať. Onedlho bude päť rokov od operácie. Tých päť rokov ona vydrží a zlé bude preč. Maroš sa uzdraví a Magda zmaturuje. Maroš sa uzdraví a Magda zmaturuje... Maroš sa uzdraví a Magda zmaturuje... Pamätá si, ako si toto zaklínadlo opakovala celou cestou z Bratislavy až domov. Čo sa teda pokazilo? Nebolo toľko peňazí, ako keď žil muž. Úspešný architekt, raz za čas Benátky, niekoľkokrát lyžovačka v Rakúsku. Jej stačilo, že si všetci dobre zalyžovali. Ona sa prechádzala dolu pod hotelom a pozorovala cudzincov. Boli vysmiati, uvoľnení, úplne inakší ako ľudia u nás doma. Ako rada by tu žila! Aj muž bol iný. Na pár dní hodil za hlavu nervozitu a bol k nej milý. Doma bol často nevyspytateľný. Pamätá si, ako raz odprevádzali návštevu. Muž sa usmieval, držal ju okolo pása a pritom ju bolestivo štípal do nohy. Kúsok nad veľkým ružovým rezom na stehne. Au! To bolí! zaosŕkala, ale muž neodpovedal. Len sa tak zvláštne usmieval. Ako keby ho to nejako zvrátene upokojovalo. Nikdy sa ho už na to nespýtala. Nevie, prečo jej práve táto spomienka prišla na myseľ. Tak prekvapivo živá, až zacítila na nohe ostrú bolesť. A teraz žijú všetci z jej dôchodku a sirotského. Z invalidného a vdovského platí energie za dom, skoro nič jej nezostane. Dcéra si sirotské berie, od podnájomníkov vždy vezme aj všetko nájomné. To predsa patrí nám s Ľubom! Vieš, ako sme makali? Všetko sme vymaľovali a ponosili nábytok! Magda vtedy vyzerala ako Jolana v mladšom vydaní. Vlastne sa na ňu začínala čím ďalej tým viac podobať. S Ľubom si vyčlenili izbu na poschodí, začali chodiť spolu do sauny, pravidelne sa korčuľovať, každý večer niekde na večeru a minule zaplatili štyri tisíc za prelet balónom nad mestom. Potom jej priniesli akési nakladané syry v olivovom oleji. Po dvesto korún pohárik a ona si so synom varieva zemiaky na kyslo. Edita zaháňa myšlienky a díva sa na mamu. Tá už preberá ruženec pohrúžená do seba, no matkin priateľ si všimne, že Edita sa prebrala. Vstáva a dáva jej po lyžičkách piť slabý čaj. Ako dobre jej to padlo! Vďačne sa na Jara usmeje a zatvorí oči.

– Mali by sme už ísť, – počuje jeho tichý hlas. – Musí si odpočinúť.

     Edita ešte raz zacíti mamin bozk na čele a podarí sa jej na chvíľu zadriemať. Jasne vidí posledný Štedrý večer. Maroš zostal v Bratislave v internáte. Sám, bez peňazí. V depresii, že je Štedrý večer a on nemá žiaden darček. To sa však dozvedela až neskôr. A keby to aj vedela, ako mu poslať peniaze? Veď mu ani nemala z čoho, lebo splácala nedoplatky na energiách. Vtedy Maroša celý deň čakala. Nebral jej mobil, bola ochromená strachom, čo je s ním. Či má vôbec lieky, či sa nevybral niekde k železničnej trati, ako už niekoľkokrát predtým. Ten koláč vlastne piekla jemu. Podopierala sa barlami celé dopoludnie, kým bol hotový.

Tak ja už idem! volá Magda z predsiene.

Ach, áno, Magda sa chystá do Piešťan za Ľubovými rodičmi.

Aj takto vyzerajú Vianoce: tak ja už idem.

Magdi, prosím ťa, vynes ešte smeti. Ja po tom ľade nedokážem prejsť.

Magda len mykne plecom, ako keď sa odháňajú muchy. Buchnú dvere na dome, potom na aute a mladí sú preč. Edita vezme kôš s odpadkami a barlou sa pomaličky posúva po ľade ku kontajneru za bráničkou. Keď sa vráti do kuchyne, zistí, že uplynulo dvadsať minút. Prekonať desaťmetrový chodník jej trvalo dvadsať minút. Sadne si ticho do kresla pod stromčekom a čaká na večer. Už ani nezažne svetlo. Hodiny hľadí do svetla pouličnej lampy a má pocit, že musí existovať iný život. Tento falošný sa musí skončiť.

Áno, je to len taká hra. Prečo ju vlastne tak dlho hrala? Možno stačí zatvoriť oči a hra sa skončí. Ako keby zrazu v sebe, vo vnútri, videla všetko úplne ostro a jasno. Nie, už oči neotvorí. Už žiadnej hre nedá šancu. Stačí zatvoriť oči. Stačí zatvoriť...oči.

– Pani Edita! Pani Edita, počujete ma? Pani Edita!

     Nemocničná izba pláva v slnečných lúčoch, čo pretínajú biele ticho. Počuť iba bzukot muchy. Pohyby sestričiek sú automatické, ako vždy, keď sú slová zbytočné.

– Pozrite sa, aké mala smutné oči, – povedala napokon jedna z nich a jej ruka naučeným pohybom prešla Edite po tvári, na ktorej sa zračila čudná spokojnosť.