Za vlády Krona zlatá doba
nepoznala biedu a trápenie.
Aj ľudia boli šťastní,
povedal náš profesor latinčiny
a z jeho nebových očí
padali na naše hlavy
bosé roky jeho detstva
plné indiánskych šípov.
Možno to boli len háčiky na ryby
s troškou bahna na hrotoch.
Keď svetu doba postriebrila sluchy,
ľudia zrazu odmietli slúžiť bohom,
pokýval hlavou náš starý Laudo
a prevoňal vzduch jemným tabakom,
čo sa zamotáva do hustých vlasov,
keď motýle v smrteľnom kŕči
objímajú lampy u nás na námestí.
Zeus ich za to potrestal,
začudovane dodal profesor
a oprášil si kriedu z rukáva.
Farba medi, to je Mars,
boh útočnej vojny,
vzdychol si starý latinčinár.
A ľudstvo je také učenlivé.
Také učenlivé...
Áno, hovorím o medenej dobe.
Toľko šperkov by sa dalo vytepať
z medenej prilbice!
Aj vy cítite tú chuť medu na podnebí?
Pod vládou železa
zmizlo právo, poriadok a úcta.
Pupočná šnúra detí vyschla hneď
po prvom kriku
a na múre medzi blízkymi
rástla palina.
Bezprávie zhltli až ryby
pri potope sveta,
zdvihol prst starý Laudo
s plecami ovesenými
ako smutný klaun.
Zrazu zašepkal ohromený
novým poznaním:
Noemova archa musela byť deravá...
|