|
Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
|
| |
Zem sa chveje pod prenikavým škripotom. Otvárajú sa bohato zdobené, nádherne tepané brány Edenu. Brány k všetkým ľudským aj nadpozemským snom. Len sa ich dotknúť, prejsť nimi a snívanie už nebude potrebné. Tisícročia bolestí a utrpenia sú dostatočne presiaknuté do ľudskej duše, aby to miesto dokázali oceniť. Omrvinky šťastia môžu byť nahradené plnými priehrštiami šťavnatých plodov nikdy nevysychajúcich stromov v nekonečných záhradách. Zázračné krajiny, ktoré človek zazrel v hmlovinách hypnagogických halucinácií či v dyme ópia a hašiša sú teraz prístupné na odhalenie skrytých tajomstiev bytia. Koľko pokolení čakalo na túto chvíľu.
Hnijúcim svetom sa vinie čarovná vôňa kvetov a lúk v záplave blaženého zlatistého svetla, oproti ktorému sa aj deň v čase vrcholiaceho slnka rovná noci. Vznáša sa nad groteskne skrútenými telami zástupov zbedačených ľudí na všetkých kontinentoch. Ich tváre sú upreté jedným smerom a zračí sa na nich bohatá znalosť skazenosti a ľahkovážna dychtivosť po ďalších rozkošiach.
Vystierajú v posmrtných kŕčoch stuhnuté údy. Starý ozrutný muž sa bolestne pomrví. Má vypúlené oči a pootvorené vyschnuté ústa od námahy doplaziť sa ta. Z pod jeho špinavého kabáta sa vynára malé telo šedého potkana so stopami ľudských zubov na bruchu a s pištaním sa rozbehne k bráne. Vrtko ju prelieza a s vypätím všetkých síl sa škriabe na najbližší ovocný strom s povykrúcanými veľkými hrčami na kmeni. Vábi ho prenikavá vôňa a čochvíľa slastne prežúva na konári, ktorý presahuje bránu, rovno nad neborákom. Kŕmi sa s nevýslovnou blaženosťou a podchvíľou mu rozžuté sústa padajú rovno k perám chudáka. Má už sklené oči, v ktorých ostala zakliesnená jeho posledná myšlienka, že vedel, že raz bude dobre.
|
|
|