Dve lásky mala Irma Fülekyová: psa, ktorého nikto
nikdy nevidel, a knižnicu, ktorú zdedila po starej matke, tiež Irme Fülekyovej,
len s tým rozdielom, že Irma Fülekyová staršia mala štvrtinu krvi modrej.
Šestnástina aristokracie sa v našej Irme predrala na povrch ako divoká túžba po
vzdelaní, ktorého sa jej nedostalo. A tak sa vrhla na zdedené knihy, o ktorých
vedela hodiny rozprávať svojmu psovi Mukimu. Najčastejšie sedávala pri moste na
ploských šikmých skalách a nohy si máčala v plytkej vode pri brehu rieky. Voda
tiekla pri kraji pomalšie, takže sa podchvíľou hemžila stovkami drobných
rybiek. Irma si strčila obe nohy do vody a čakala. Rozpŕchnutý mrak rybiek sa
pomaly vracal späť k brehu. Irma sledovala malé lesklé telíčka so zatajeným
dychom.
– Pśt, Muki, teraz čosi uvidíš...
Rybky nebojácne plávali popri Irminých prstoch, kým
sa pravý malíček nevymrštil ako strunka. Irma sa rozosmiala, ešte niekoľkokrát
pokývala malíčkom, mokré nohy si strčila do starých tenisiek a Mukimu
dorozprávala obsah knihy, ktorú v noci čítala. Niekedy rybky nebolo vidieť,
lebo do rieky vypustili odpad z cukrovaru. Irmu to však nikdy nemrzelo, nohy si
aj tak strčila do vody. Vtedy sa jej zazdalo, že sú hnedé, ako vtedy, keď mala
dvadsať a keď si vyrábala pančuchy rovno na nohy. Stačilo si ich vyholiť, ak
boli biele, natrieť mrkvovou šťavou, vyblýskať kožkou zo slaniny a vzadu si
ostrým uhlíkom nakresliť tenulinký pásik od päty až na stehno, pekne do stredu.
To bývala najväčšia fuška. Kvído s ušami ako lopúchy sa šiel z jej nôh
zblázniť: vraj keď si s ním nič nezačne, pôjde na bicykli až na koniec sveta a
tam skočí dolu. A Kvído si naozaj sadol na bicykel a vybral sa do sveta. Neprišiel
až na jeho koniec, lež do Paríža. Irme odtiaľ doniesol Mukiho, ktorý bol
múdrejší ako niektorí ľudia. S Mukim sa Irma rozpráva už vyše päťdesiat rokov.
Niekedy sa ho spýta na obsah knihy, ktorý mu deň predtým vykladala a ktorý
medzitým zabudla. Keď ani Muki nevie, povie mu: Joj, Muki, vezmem ťa na koniec
sveta a tam ťa hodím dolu. Potom Irma vždy vyčkáva, čo na to Muki, žmurká naňho
raz ľavým, raz pravým okom a piskľavo sa rozosmeje.
V zime sedáva Irma v malej kuchynke a čítava dlho do
noci. Do hosťovskej ide iba po novú knihu. Raz, keď sa Irme nechcelo vyjsť z
kuchyne do pivnice po drevo, spravila neslýchanú vec: vytrhla z knihy prvých
päťdesiat strán a vložila ich do sporáka. Sama bola prekvapená, ako to šlo
ľahko. No o chvíľu, zhrozená a nešťastná, nemohla ani oka zažmúriť.
Nakoniec vstala, zobrala okýptenú knižku a miesto vytrhnutých strán dopísala na
vnútornú stranu obalu ich stručný obsah: „Viliam Máriu opustil kvôli mladšej
Elvíre (sviňa).“ Irma spokojne zaspala spánkom spravodlivých. Keď nasledujúci večer sedela v kuchynke, už
nebolo také ťažké vytrhnúť ďalšie prečítané strany a priložiť nimi do sporáka.
Ceruzku mala už pripravenú. Stačilo pripísať obsah vytrhnutých listov na
vnútornú stranu obalu.
– Vieš, – rozprávala potom v posteli Mukimu, – nebola
som najhoršia, ale Kvída som nechcela. Ty by si chcel takého, čo má uši ako
lopáre? – chichotala sa, no potom zvážnela. – Ale nemysli si, že nemám Kvída
rada. Šiel kvôli mne na kraj sveta, aby skočil dolu. A doniesol teba. Možno by
mi teraz tie jeho uši ani tak veľmi neprekážali. Dala by som mu na ne baretku.
A ja by som si na nohy nakreslila čierne pásiky... nie, nie, Kvído by mi
nakreslil tie pásiky a šli by sme na zmrzlinu, lebo ja mám zmrzlinu rada. Len
by mi nesmel kúpiť citrónovú. Čože? No tak už spi... – ponatriasala perinu
vedľa seba a zatvorila oči.
Od toho dňa nebolo večera, aby Irma nevytrhla
niekoľko prečítaných strán z knihy a nepísala obsahy na vnútorné strany obalov.
Časom rozširovala svoje zápisky o vlastné postrehy a potom si už nepamätala, čo
z napísaného je obsah knihy a čo jej vlastná myšlienka. Postupne v Irminej
zdedenej knižnici pribúdalo husto popísaných obalov Irminým celkom pekným a
úhľadným písmom. Irma k niektorým textom prikreslila aj červené srdiečko.
Keď sa po rokoch knihy minuli a Muki si už nepamätal
ani jeden obsah, Irma odišla. Ľudia, ktorí ju naposledy videli, vraveli, že šla
popri brehu rieky a komusi hovorila, že ho vezme na koniec sveta a hodí dolu.
Irmu v meste odvtedy nikto nevidel. Až po rokoch sa pri úprave pivnice v hrdom
dome na námestí našla prázdna urna s Irminým menom, rokom narodenia a úmrtia.
Za rokom úmrtia bolo nakreslené červené srdiečko. Nikto nevedel, ako sa urna
dostala medzi staré haraburdy, len kvetinárka oproti tvrdila, že urnu do
pivnice priniesol akýsi pes.
|