Záhrada bola vlhká a zanedbaná. Okrem štuchania hrabieľ odvedľa sa nič nedialo. To starý a hluchý Kvído vyhrabúval zvyšky lanského lístia a zahnívajúcej trávy, žltobielej a uležanej. Musel si ju najprv trochu našuchoriť a potom trhol. Nie, silno nie. Na to bol Kvído príliš citlivý. Vyšklbnúť trávu alebo preseknúť dážďovku bolo pre Kvída hotovým utrpením. Keď raz prepichol v kope haluzín vidlami ropuchu, uložil si trest: týždeň nejedol a pil iba vodu z prameňa pod Bielou skalou. Teraz mu však bolo dobre. Svoju ušatú plešivú hlavu nakláňal zdravým uchom k zemi ako radar, usmieval sa a hmkal si do rytmu.
Zrazu sa dvere na susednom dome otvorili a vybehla z nich žena. Zadrobčila a zastala. Pravú ruku neprirodzene vykrútenú dozadu jej zvieral muž. Hlavu najprv vtiahol medzi plecia, aby si ju nebuchol o nízku zárubňu, potom sa vystrel a sekerou v ľavej ruke sa dotýkal ženiných lýtok. Sácal ju po úzkej cestičke, vyšliapanej a jedinej upravenej v celej záhrade. Na jej konci čakal klát. Dosekaný krížom-krážom, okolo však bolo čisto. Nijaké triesky ani pichľavé alebo drevené úlomky. Ničového nič. Len holá udupaná zem. Miniatúrna aréna s klátom uprostred, scéna pre dvoch hercov a jednu sekeru. Žena sa občas zastavila a zdráhala sa ísť ďalej. Všetko robila akosi automaticky. Jej odovzdaný výraz muža očividne vzrušoval. Vždy keď zastala, sotil ju pred seba a prudšie stisol porisko sekery. Všetko sa odohrávalo ako v nemom filme. Ani jeden z dvojice nepreriekol slovo. Keď obaja prišli ku klátu, muž mlčky schmatol ženu za vlasy a položil jej naň hlavu. Už sa nebránila. Muž pustil sekeru, pomaly si vytiahol z nohavíc opasok a zviazal ním žene ruky. Prudko dýchal, košeľu na chrbte mal prepotenú. Ženina tvár apaticky spočívala na kláte, no niečo na nej mýlilo: oči. Boli v strehu a ustavičnej pohotovosti. Muž sa zohol po sekeru a kýval ňou sprava doľava. Keby žena nemala hlavu na kláte, zdalo by sa, že jej oči sledujú tenisovú loptičku: sem-tam, sem-tam... Mužove ústa sa mierne pootvorili. Ako dvíhal sekeru, stuhli v meravom úsmeve a z ľavého kútika mu začala stekať slina. Teraz už sekeru držal nad hlavou. Zaklonil sa ešte väčšmi a v okamihu, keď sa mu telo naplo ako luk, žena prudko mykla hlavou a zvalila sa vedľa kláta. Vzápätí naň dopadla sekera. Kŕč u muža napokon povolil, zvesil plecia a ruky sa mu hompáľali ako dve kladivá.
Žena sa zdvihla zo zeme. Natrčila mužovi ruky, počkala, kým si vezme naspäť svoj opasok, a pohladkala ho po hlave. Potom vykročila po cestičke k prútenému košu pri pivničných dverách, aby nabrala zemiakov.
V záhrade sa opäť nič nedialo, iba do štuchania hrabieľ odvedľa zaznel zúfalý výkrik. Starý Kvído práve presekol dážďovku.
|