Nevedel som, či je to dobrý nápad, ale ostatní chceli ešte niekam ísť, vraj veď je iba štvrť na deväť. Predtým sa už nejaký čas pilo, niekto si dal aj utopenca v špinavej krčme. Keď sa rozhodlo, že pôjdeme do podniku blízko mňa, neprotestoval som. Akurát mi trošku vadilo, že sa tam nedá najesť. Na začiatok sa objednali pivá. Nie všetkým, Lucia s Jurom pivo nepijú.
Sedeli sme na rozmernej pohovke, nechali sa oblievať modrým svetlom a dymom z cigariet. Zrejme sa už minuli normálne témy, keďže sme začali rozoberať, ktorý politický systém je najlepší. Ja som samozrejme, ako vždy, tvrdil, že žiadny, pretože systém je od toho, aby nefungoval.
„Tak čo potom? Anarchia?“ chcel vysvetlenie Tibor.
„No tá sa aspoň na nič nehrá. Anarchia je v podstate založená na nesystéme,“ keď to chcel počuť, tak to má. „Žiadny systém proste nefunguje stopercentne,“ dodal som ešte.
Tibor len krútil hlavou.
„Ja viem, ktorý systém funguje,“ pridal sa Maťo. Naša pozornosť sa okamžite strhla k nemu s veľkým očakávaním.
„No?“ nabádal ho Juro.
„Kapitalizmus.“
„Čo?“ zatváril som sa nechápavo, aby pokračoval.
„Šak kapitalizmus. Funguje perfektne. Chápeš, trh funguje perfektne. Čo na ňom nefunguje?“ dočkal som sa pokračovania.
„Dobre, ale...“ chcel som oponovať.
„Šak čo na ňom nefunguje? Povedz mi, čo na ňom nefunguje,“ skočil mi do reči.
„No dobre, ale... To je trh. To je len trh. A čo ostatné veci? Hovoríme o komplexnom politickom systéme. Trh nestačí,“ ale dúfal som, že moja reakcia bude stačiť, lebo som si nebol istý, či by som ešte vedel pokračovať.
Stačila.
Dali sme ďaľšiu rundu a keďže Lucia s Jurom pivo ešte stále nepijú, objednali sa aj alkoholické nápoje, ktorým som hovoril ovocné. Ľutoval som ich dvoch, že nemôžu tie hruškovice zapíjať pivom tak, ako my ostatní.
„Aha, ja tam mám aj bublinku!“ zahlásil Maťo, keď priniesli poháriky. A naozaj. Mal tam takú veľkú bublinu. Problém bol, že sme ju mali všetci, keďže sedela v dne pohára a bola súčasťou dizajnu danej série sklenených výrobkov. Maťo sa asi chvíľu hanbil, lebo my sme sa na tom chvíľu smiali.
„Neskutočné,“ poznamenal som víťazoslávno-ironicky pri pohľade na moju bublinku. Toto slovo som potom použil ešte niekoľkokrát. A oni sa potom ešte niekoľkokrát zasmiali, ale už ani neviem, na čom.
Po chvíli prešla reč na knihy, čo bolo dosť neočakávané a Tibor zahlásil, že jeden z jeho najobľúbenejších autorov je Stephen King.
„Áno, áno, najlepší. Najlepší“, prikyvoval som.
Maťo tiež spomenul Kinga a ešte niekoho, ale zrejme to nebol nikto dôležitý.
„A ešte aj Bukowski,“ dal som do pľacu ďaľšie meno. Všetci boli ticho. Teda skoro všetci.
„Áno, Bukowski je najlepší. Toho milujem,“ ozvala sa Lucia, čo ma dosť prekvapilo. Od nej by som nečakal, že niečo také povie.
„Alebo Pratchett. Pratchett je skvelý,“ povedal Tibor.
„Hm, neviem, Pratchetta som ešte nečítal,“ priznal som sa.
„Čítal som. Výborné,“ uznal Maťo.
„Ale King, ten také veci napísal, to je neskutočné“, opäť som sa zapojil, „vole, šak to je úplný grafoman, ten píše jak na bežiacom páse a všetko je dobré.“
Exli sme hrušku a zapili pivom.
„A ďalší, napríklad Nietzsche. Jasné, to nie je spisovateľ, to je šialený filozof, ale je to paráda. Alebo som čítal Markíza de Sade. Neskutočné,“ chcel som sa ešte pochváliť.
„Toho som aj ja čítal, Juliette sa to tuším volalo, super,“ prekvapil ma Maťo.
Ešte som hodil na stôl pár mien a zapálil si cigaretu.
***
„Poď ďalej, ja len trochu vysávam kvôli návšteve,“ otvorila mi Lucia dvere s vysávačom v rukách, „kľudne si sadni do kuchyne.“
Sadol som si a cestou pozdravil Jura.
„Zatiaľ si zapáľ!“ kričala na mňa z vedľajšej miestnosti a jej hlas sa miešal so zvukom vysávača. Tak som si zapálil. Po chvíli hučanie upratovacieho stroja prestalo, Lucia si sadla oproti mne a zapálila cigaretu.
„To vieš, museli sme kvôli tebe trochu poupratovať, aby si si o nás niečo nemyslel,“ vychádzalo jej z úst spolu s dymom.
„Ále nemuseli, veď vás poznám, viem, že máte doma bordel,“ ubezpečil som ju s úsmevom, ktorý mi opätovala úškrnom.
„No čo, kam dnes pôjdeme?“ spýtala sa ma.
„Neviem, ty si ma volala, vymysli niečo.“
„Jurko, kam pôjdeme, vymyslel si niečo!?“ zakričala Jurovi, ktorý niečo robil v izbe.
„Neviem!“ zakričal naspäť. Neznášam, keď sa takto dohadujú cez tri miestnosti. Hlavne moje ušné bubienky to neobľubujú.
„Mohli by sme ešte niekoho zavolať,“ povedala mi, ale hneď zase komunikovala vysokým tónom s Jurom v druhej izbe, „zlato, skús zavolať Marekovi!“
Keď sa jej nedostalo žiadnej odpovede, skúsila ešte raz, „počuješ ma?“
„Áno,“ ozvalo sa neochotne.
Chvíľu sme premýšľali, kam zase vyrazíme a Lucia naliala zbytok červeného vína, ktorý im zostal z nejakej predchádzajúcej návštevy. Možno mojej, nepamätám si.
„No čo, už mu voláš!?“ opäť ten krik.
„Nie!“
„Tak mu zavolaj!“
„A veď on aj tak nepôjde!“
„Tak mu nevolaj!“
***
Stále sme sedeli na tej koženej sedačke, svetlo bolo stále modré a pohľady mokré. Lucia bola smädná, tak objednala ďaľšie hruškovice. Keď som zistil, že je tam jukebox, vytiahol som všetky desaťkorunáčky z mojej a čašníčkinej peňaženky a ostatní mi nadávali, lebo som pustil aj Sex Pistols. Čašníčka teraz sedela pri jednom stole a fajčila. Z reproduktorov škriekal Johny Rotten pesničku o potratoch a ja som si odpíjal z piva a premýšľal, že by som si už mal konečne po dlhom čase nájsť babu. Babu, nie frajerku, lebo frajerku treba poslúchať a vzťahy človeka zaväzujú. A práve dnes sme sa rozprávali o tom, že každý muž je pod papučou. Len si to nechce priznať. Áno, Lucia to hovorila. A ja som povedal, že ani ženy to nechcú priznať. Preto nechcem priateľku. Keby som mal vzťah, tak by som tu možno nesedel. Spal by som po vzhliadnutí nejakého večerného seriálu, alebo reality show. Ako keď som minule volal ženatému Pištovi, lebo hovoril, že by si chcel ísť niekam sadnúť. ‘No, chcel som.’ Tón jeho hlasu mi všetko povedal. ‘Veď vieš, jak to je...’ Viem. Neskutočné.
„Som dnes pozerala dokumentárny film o pápežovi. Ale nie o tomto, ale o Jánovi Pavlovi,“ prerušila moje myšlienky Lucia. „Tam dávali o tom atentáte naňho. Že on chodil za ním potom do väzenia. Že mu dal rozhrešenie, či čo. Že mu to odpustil.“
„Ja viem, ten Turek, čo ho zapichol,“ prikyvoval Maťo.
„No... Ten. Chápeš, on mu normálne odpustil,“ odpovedala Lucia.
„A čo je na tom? Veď aj boh odpúšťa,“ pridal sa Tibor.
„A prečo boh odpúšťa? Tomu stále nerozumiem,“ spýtal som sa ho.
„Jak prečo? Veď to oľutoval. Tak mu odpustil.“
„Dobre, to akože ja hocičo urobím a on mi všetko odpustí?“ zapáral som.
„Áno. Keď to oľutuješ...“ vstúpil do toho aj Maťo.
„To akože hocičo? Zabijem človeka a nič sa nedeje?“ opäť som sa pýtal Tibora.
„Musíš to úprimne oľutovať a potom áno,“ odpovedal mi Tibor.
„Počkaj. A to napríklad povedzme nejaký masový vrah zabije dvadsať ľudí a potom to úprimne oľutuje a boh mu to odpustí?“ stále som sa pýtal.
„Áno, keď to úprimne oľutuješ, “ opäť pokojne odpovedal Tibor.
„A tebe to nepripadá divné? On kľudne odpustí masovému vrahovi? A čo tie obete? Čo s nimi? Tie nikoho nezaujímajú?“
„Prestaňte. Serte na to, bavte sa o niečom inom, to som mala s čím začať,“ chcela nás prerušiť Lucia.
„Počúvaj. Ty normálne že takto veríš v boha?“ nevšímal som si ju a pozeral iba na Tibora.
„Áno, verím.“
„A rozprával si sa s ním niekedy? Mal si s ním nejaký kontakt?“ môj zrak stále smeroval iba naňho.
„Niekedy. Doma, keď meditujem, tak ho cítim pri sebe. Cítim jeho prítomnosť.“
„Aha, takže cítiš. Normálne že ho cítiš. Tak to je neskutočné. Ja som ho nikdy necítil.“
„Ty neveríš v boha?“ spýtal sa ma Maťo.
„V boha? Ale ja verím v boha. Ale predstavujem si ho ináč a neverím v inštitúciu kresťanstva, ani žiadnej inej viery.“
„Ako ináč si ho predstavuješ?“ pre zmenu otázka od Tibora.
„Proste ináč. Nie je taký všemohúci, nie je taký dobrosrdečný, robí si, čo sa mu zachce, podľa toho, akú má náladu... Podľa mna si ľudia vytvorili boha, lebo ho potrebovali. Veď si pozri, každá kultúra má svojich bohov na svoj obraz. A proste nechápem to, že niečo urobím zle a potom ho budem naháňať, že je mi to ľúto a že chcem rozhrešenie. Myslíš, že má na mňa čas?“
„Ale veď on ťa sleduje. On vidí každý tvoj krok. Ty ho nemusíš hľadať,“ ubezpečil ma Tibor.
To sme už do seba dávali asi tretiu hruškovicu a zapíjali ďalším pivom. Tibor s Maťom sa rozčuľovali, že sa so mnou nedá rozprávať, že si stále meliem svoje, ale ja som sa len usmieval.
***
„Už vieš, čo bolo skôr, či sliepka, alebo vajce?“ spýtal som sa Andreja v robote so vševedúco zdvihnutým obočím.
„Prečo sa pýtaš? Veď to som sa minule pýtal ja teba,“ odpovedal mi protiotázkou.
„Áno, ale ja už to viem. Už je to vedecky potvrdené, videl som to v správach,“ pokračoval som v téme a snažil sa z neho dostať odpoveď.
„Hm, sliepka?“ skúsil Andrej.
„Nie, skús ešte raz.“
„Vajce?“
„Nie, skús ešte raz.“
„Veď už som povedal obidve možnosti,“ bránil sa Andrej.
„Dobre, tak chceš to teda vedieť?“ spýtal som sa, ako keby nebolo jasné, že to vedieť chce.
„No, tak povedz.“
„Dinosaurus,“ zahlásil som a veľavýznamne prikyvoval hlavou.
***
Lucia s Jurom sa pomaly postavili a odišli. Zostali sme tam traja. Traja najmúdrejší na svete. Preštrikovali sme na tému hudba a komu sa v nej čo páči najviac. V tom sme si skoro rozumeli. Časom ale začalo prichádzať čoraz väčšie ticho. Tibor mal prepletené ruky položené na kolenách, ako keby tam nebol stôl a nemal inú možnosť a na nich mal uloženú hlavu so zatvorenými očami. Akoby sa tváril, že tu nie je. Opäť som sa napil z piva a zapálil ďaľšiu z mnohých cigariet. A rozmýšľal som, že by to možno ani nebolo až také zlé, mať frajerku. Možno by som toľko nepil a nefajčil a jedol by som ovocie a vôbec by som zdravo žil. Chodil by som v špicatých topánkach a v košeli a nosil by som jej kvety. Každý deň by som ju čakával pred robotou, alebo pred školou, alebo pred domom, alebo hocikde. Chodil by som s ňou nakupovať. A s jej rodičmi. A starými rodičmi. S jej psom. Musel by som ho chodiť venčiť. Pomáhať jej rodičom. Chodiť na rodinné oslavy. Tváriť sa stále seriózne a milo. A vôbec, v mojom veku už by to skôr mohla byť manželka, ako frajerka a musel by som byť stále s ňou a nie s kamarátmi, nemohol by som sa toľko zabávať a chodiť kedy chcem, kam chcem. Našťastie ma z tej myšlienkovej pavučiny vytiahol Maťo.
„Tak čo, dáme ešte jedno?“ spýtal sa ma. Chcel som povedať áno, ale vtom nás začal majiteľ podniku vyhadzovať, ževraj majú záverečnú. Spýtal som sa ho, prečo dnes tak skoro.
„Preto,“ táto odpoveď ma celkom uspokojila.
Po dlhej ceste dolu pár schodami sme sa ocitli na betónovej terase na konci Petržalky.
„Čo, ideme ešte niekam?“ spýtal sa Maťo.
„Kam?“ znela moja reakcia.
„Neviem, niekam. Veď načo domov, veď koľko je, nejaké dve hodiny?“
Naozaj bolo okolo štvrť na tri nadránom.
„Vieš čo, aj by som išiel, ale som strašne hladný. Dlho som nič nejedol, pôjdem domov,“ odpovedal som a Maťo pomaly rezignoval. Zatiaľ čo my sme sa dohadovali, Tibor sa nakláňal cez betónové zábradlie, otváral ústa a občas mu z nich niečo vyšlo a skončilo pod terasou. Nevydával pri tom skoro žiadne zvuky.
„Vidíš? Rozprávaš mi o bohu a teraz tu grcáš. Pod obraz boží. A zajtra to budeš úprimne ľutovať,“ zahlásil som smerom k Tiborovi mentorsky.
Maťo volal taxík a ja som sa čudoval, ako to tomu Tiborovi ide ľahko. Vyzerá, že sa pri tom vôbec nenamáha. Žalúdočné šťavy s prímesou obeda, alebo ešte raňajok celkom rýchlo a pohodlne vychádzali z jeho vnútra a končili niekde dole pod terasou. Keď o chvíľu obidvaja zbadali taxík, odišli a ja som odkráčal druhým smerom. A tešil som sa, ako sa konečne najem.
|