Ako posledné letné prázdniny,
posledné babie leto,
keď si stále dieťa bez viny
a pozeráš na koniec, vieš to...

Už je čas
sadania holubíc do spustnutých líp.
Tak ešte otlačím tvoju tvár
na svoju dlaň
a prejdem cez zdesenie
rozhodené na podnebí neba.

A tá tvár,
tvár môjho detstva
stráca sa v ozvene...
Zomrela! Predsa!
Jednoducho,
ako zomierajú ľudia.

Pôjdem sa pozrieť
do domca pod horou,
kde sa už nesvieti.
... na staré fotky,
kde si ty
a my ako deti.