Je ťa tak veľa.
Viac, ako som chápať chcela.
Chcela som ťa objaviť,
chcela som ťa odhaliť,
chcela som pochopiť
ako je možné, že ten tvoj pohľad dokážem prežiť.

Si tak silný podnet, silná informácia,
si ako psychická deformácia.
Si ostrie rozhrania, ktoré si mi v hlave postavil.
Mala som správny pocit a ten sa nezmenil.
Ťažko sa orientujem smerom vlastným,
keď tvoj pohľad práve vlastním.

Pozeráš sa, akoby si sa mi v tvári odrážal,
akoby si si kus seba pýtal späť.
Neusmievaš sa, nič nehovoríš,
len tak hladíš
a niečo vo mne dravo hľadáš,
niečo si vo mne staviaš.
Niečo chceš vo mne postaviť,
niečo si chceš zo mňa spraviť.
Možno ma chceš rozpustiť
ako pod rukami hmotu tvárnu,
do ktorej vložíš túžbu dávnu ...

Si stelesnenie odsúdenia,
si stelesnenie nepochopenia,
si stelesnenie odstrčenia ...
Teraz už viem, ako nás ľudia delia.

Keď sa na teba pozriem,
viem, v akých sférach sa pohybujem.
Si tak nevyspytateľný.
Vyzeráš byť zranený,
ale pevne postavený.
Vyzeráš byť chladný
a ja ešte neviem posúdiť, či si správny.

Voláš ma svojim pohľadom,
chceš na mňa prísť iba odhadom.
Myslím, že si vedel, čo si robil,
keď si sa mi očami do mysle vnoril.
Si vážny podnet, ktorý som našla,
keď si sa mi prihodil a ja som žasla
nad tebou, nad niečím tak skutočným,
nad snom takým zhmotneným,
snom z tvojich sochárskych rúk vymodelovaným.

Tvoj pohľad tak provokujúci,
tak vyvádzajúci z rovnováhy.
Podmaňujúci a komunikujúci,
presne smerujúci,
vyzývajúci a možno zavádzajúci.
Robíš z nás dva brehy,
medzi ktorými tečú tiché čierne vody.

Chcem na teba prísť
a prvý krát sa bojím v tomto ďalej ísť.
Neviem, čo budeš znamenať,
neviem, či sa nemám báť na teba zamerať.
Nechceš sa pred svetom otvárať,
ale dokážeš sa tak excentricky pozerať ...
Trochu ma to metie.
Je málo takýchto javov na svete.

Neviem, či mám len hľadieť tak, ako ty
a nechať ťa, nech ostaneš v sebe ukrytý ...
Pozeráš na mňa a nevidíš,
čo mi tým pohľadom pôsobíš.
Prenášaš na mňa váhou skál,
čo si v mysli povedal ...

Mám trochu strach aj z týchto vlastných slov,
aj z toho, že si zahalený hmotnou tmou.
V tvári máš pokrčenú oblohu nočnú,
tú zvláštnu bolesť mysle, večnú ...
a cítim z teba vážnu silu, asi až nebezpečnú.
Máš tak tajomnú a zastretú tvár
a v tých očiach desivý a podmanivý žiar.
... akoby si nemal koniec ani začiatok.
Vytváraš vo mne veľa otázok.
... si ako postava z nočných rozprávok.
Tvoja tvár je tak vážna ... a časom čarovná ...
No ja ťa vážne vôbec nepoznám.