Držal som v ruke kyticu kvetov. Boli v umelohmotnom kvetináči. Neviem, aké to boli kvety, ale boli krásnej bordovej farby. Kráčal som s nimi hore kopcom. Občas som si ich premiestnil do druhej ruky. Všade vôkol som cítil vôňu. Minule mi niekto povedal, že už cačal cítiť vôňu jesene. Nevedel ju definovať, len povedal, že je to také zvláštne pekné. Neviem, či to bolo ono. Privoňal som ku kvetom, ktoré som držal v ruke. Už dávno som necítil vôňu kvetov, zabudol som, aké je to príjemné.
Kráčal som popredu, tí, čo boli so mnou, chodili pomalšie. V poslednom čase všetko robím rýchlo. Kráčam rýchlo, jem rýchlo, premýšľam rýchlo. Človek by nemal premýšľať príliš rýchlo, môže mu nejaká myšlienka uniknúť.
Naproti chodili ľudia. Veľa ľudí. Niektorí sa usmievali, ale väčšinou mali vážne tváre. Iní sa zohýbali nad hrobmi svojich rodinných príslušníkov, kamarátov a známych. Umývali náhrobné kamene, zapaľovali sviečky, upravovali kvety vo vázach. Všade bolo opadané lístie. Prišli sme k hrobu, kde sa mrvili a prevracali na druhý bok moji predkovia. Bolo to pre nich o to horšie, že v tomto hrobe museli stáť. A my sme stáli okolo nich. Miesto, ktoré bolo tak typické. Dve horiace sviečky, rozbitý kryt na kahance, umelohmotná váza ležiaca nehybne o niekoľko odpočinkových miest ďalej. Okolo iba suchá zem, kde bola kedysi zasadená tuja. Namiesto nej tu teraz stoja nehybne a ticho ľudia so zopnutými rukami. Keby som bol veriaci, pomodlil by som sa otčenáš.
O kus ďalej som si všimol voľné miesta, kde predtým boli hroby. Neplatiči. Áno, aj za smrť sa platí. Po dlhom tichu prišli spomienky na život. Pamätáte sa, ako sme mu nosili jedlo? Vždy nám nadával, že je toho veľa, že to nezje, nech si to zoberieme. Bolo to s ním vtedy ťažké, keď bol už starý. Áno. A ona... Bola skvelá. Robila výborné kakao. Vždy sme sa tomu veľmi tešili. A najlepšiu zemiakovú kašu. Nikto nerobil takú zemiakovú kašu, ako ona. Áno, áno... Súhlasne prikyvovali ostatní.
Ešte niekoľko spomienok, tých, ktoré sa opakujú pri každej príležitosti a potom pomalý odchod. Bez tradičnej ploskačky vodky na zahriatie, keďže tentokrát bolo dosť teplo. Zhlboka som sa nadýchol a premýšľal, či toto je tá príjemná vôňa jesene. Mne to skôr pripadalo ako vôňa smrti. Preto som si radšej zapálil cigaretu, aby som otupil svoje zmysly. Prezvonil ma na mobil kamarát. Asi zase šetril kredit. Nemal som chuť telefonovať, tak som mu odpísal:
Cau, dobre, ze sa ozyvas. Stretneme sa zajtra? Dnes nemozem, mam nieco dohodnute, ale zajtra ti zavolam a dohodneme sa, ked budes moct.
Za pár sekúnd mi prišla odpoveď: Tak ta zajtra prezvonim, ked sa zhulim.
|