Krúžim po cintoríne,
nejde mi do hlavy,
čo tu vlatne mlčím pri víne,
všade su prítomné larvy.
Kĺukaté trávnaté schodiská,
chcem ísť domov,
do miesta mojho rodiska,
odísť zpomedzi týchto hrobov.
Nočnou tajnou tmov,
plachtím ako netopier,
svet poskladaný z tých najhorších snov,
a telo pokryté miliónmi čiernych pier.
Ponáhľam sa za svetlom,
ktoré horizont vrhá,
prebehujem hustým parkom,
čosi ma z bdenia trhá.
Už stojím pri cieli,
no necítim chvenie,
svet je zrazu bieli,
a ja vidím zjavenie.
Vznáša sa nadomnou,
berie ma spať,
do útrob chladných mramorov,
kde budem naveky drieť.
|