V čerstvo naleštenom mramore sa zrkadlili kroky neznámych cudzincov a nedočkavých čakateľov. Priestorom poletovali slová a čiastočky prachu, ktoré sa leskli v slnku, hľadajúcom miesta, ktorými by mohlo preniknúť dovnútra. Odraz nákupnej tašky sa ponoril hlavou hlboko do podlahy. Silná ruka s ovisnutou vráskavou kožou zodvihla tašku pevne pravou rukou. Široké nohy boli zaborené v čiernych topánkach s nízkym podpätkom a ženská hlava s dvojitou bradou sa pomaly otáčala nad nízkym telom, ktorého súčasťou bolo ovisnuté brucho a na ňom takmer ležiace prsia. Po zvučke ohlásil ťažko zrozumiteľný ženský hlas príchod nejakého vlaku.

„Pozri, zase je tam.“

„Kto?“

„Tá stará.“ V odraze skla kancelárie rozprávala tvár mladého muža.

„Veď som ti hovorila, že tá je tu skoro stále.“ Prehovorili v tom istom skle mladé ženské ústa. „Počula som, že je bláznivá. Vraj tu chodieva čakať svojho strateného syna. Stále si myslí, že príde. Neviem, či je to pravda, ale prečo nie...“

„Myslíš? No na bláznivú celkom vyzerá, ale neviem...“ Povedal trochu ironicky mladý muž.

Ku staršej žene sa pridal vysoký, aspoň dvojmetrový muž, okolo štyridsať rokov starý.

„Vidíš, aj ten tu v poslednom čase postáva s ňou.“ Obrátil sa hlas smerom ku mladej žene.

„To je asi jej druhý syn, tiež som ho tu už párkrát videla. Takisto vyzerá byť divný, pozri, ako sa tvári.“ Ukázala na neurčitý zamračený výraz dlháňa.

     Nástupište sa zaplnilo ľuďmi z pristaveného vlaku. Všetci sa ponáhľali, namáhavo niesli ťažké batožiny a snažili sa obsadiť prvé taxi, alebo autobus. Keď sa konečne priestor takmer vyprázdnil, medzi poslednými zaostalcami vošla do budovy stanice osoba, ktorá zatienila všetky ostatné a slnečné lúče teraz sledovali iba ju. Zo športových topánok jej vychádzali krátke biele ponožky chrániace kotníky dlhých, nahladko oholených nôh. Krátke riflové šortky objímali zvodný zadok a jej prsia silno napínali biele tielko odhaľujúce príťažlivý pupok. Hnedé učesané vlasy hladkali plecia, ktoré niesli veľký batoh a tvár žiarila krásnou mladosťou. Jej kroky ladne dopadali na mramor, zamilovaný do jej obrazu.

„Dobrý deň. Pricestovali ste na dlhšie? Máte kde prespať? Ponúkame lacné ubytovanie. 230 korún na noc. Za takú cenu tu nič nezoženiete.“ Zastavila ju staršia žena s nákupnou taškou.

„Prepáčte, to ste ma zaskočili, ešte neviem, či budem mať kde prespať, ani neviem, ako dlho tu budem, možno dva, možno tri dni. Musím si to rozmyslieť, idem si niečo kúpiť. Naozaj neviem, prepáčte.“ Ospravedlnila sa mladá kráska s rozpakmi v hlase.

„Dobre, my budeme čakať tu, ak máte záujem.

Iba prikývla a ponáhľala sa rýchlym krokom k bufetu. To som nečakala, že sa mi naskytne tak rýchlo ubytovanie. Aspoň by som tu mohla zostať dlhšie. Ale bolo to príliš narýchlo, aby som mohla povedať, že to beriem.

„Dobrý deň, prajete si slečna?“ Ozval sa hlas muža stojaceho za pultom.

„Poprosila by som vás niečo na pitie, niečo bez bubliniek.“ Odpovedala a prechádzala pohľadom po regáloch. Je to dobrá cena. 230, niečo také lacné tu určite nezoženiem. Ale asi by som si to mala rozmyslieť. Veď možno tu ani nebudem chcieť zostať.

„Slečna...28 korún, broskyňový džús.“ Vyrušil ju z premýšľania predavač.

„Nie, niečo menej sladké...“ Vykašlem sa na nich, určite si nájdu niekoho iného, veď aj tak, ktovie, ako to vyzerá, za tie peniaze. Radšej si nájdem nejaký lacnejší hotel, dovoliť si to môžem. „...môžete mi dať ľadový čaj s citrónovou príchuťou.“

„Nech sa páči, 35 korún.“

„Štyridsať, to je dobré.“ Chcela si menej sladké a teraz si si kúpila niečo, kde máš toľko cukru, že ťa to môže zabiť. A ešte dávaš sprepitné za také drahé tri deci ľadového čaju.

„Ďakujem.“ Zakričal predavač, keď chytila fľašu a bez slova odišla.

Pôjdem sa pozrieť do mesta a potom uvidím, nezoberiem ich ponuku. Vrátila sa ku staršej žene so synom a pomaly si otvárala plastovú fľašu s osviežujúcim nápojom. „Tak ja to teda beriem. Je to ďaleko?“

„Nie, je neďaleko. Budete to mať kúsok na stanicu, aj blízko k centru mesta.“ Pokúsila sa matka vysokého mlčanlivého syna o presvedčivý úsmev. „Som Eva, toto je môj syn Ferdinand. Veľa nerozpráva, ale je pracovitý.“

„Teší ma, ja sa volám Lucy.“ Ferdinand, to je ale blbé meno... Podala obidvom ruku.

„Ferdinand, zober slečne batoh, určite je ťažký.“ Syn natiahol ruku.

„Nie, ďakujem, nieje to také zlé, ponesiem si ho sama.“ Chytila si Lucy batoh vysiaci na pleciach. Ferdinand priložil ruku k telu, vytiahol z vrecka šedého saka čierny hrebeň a prešiel si ním po tmavých kučeravých vlasoch. Keď ho vrátil na pôvodné miesto, spolu s matkou sa otočil smerom k východu. Je divný, má plecia, ako Frankenstein. Pomyslela si Lucy posmešne. Alebo ako to bolo v Addamsovcoch...Large...ešte aj to meno sa mu hodí.

     Všetci traja vyšli von zo stanice a zamierili k parkovisku. Pomaly sa blížili k modrému autu, ktoré zrejme patrilo im dvom. Stará stovečka. Netušila som, že tieto autá tu ešte sú a že vôbec jazdia. Syn otvoril kufor, pomohol mladej slečne uložiť tam batoh a usadil ju na zadné sedadlo. Sám si potom sadol za volant a vedľa neho nastúpila matka. Stovečka sa lenivo rozbehla, a potom už uháňala ku svojmu cieľu, kde boli asi za päť minút. Úzku cestu s chodníkom, maximálne tak pre psa, lemovali po stranách staré rodinné domy, ktorých architektúra miestami pripomínala čiernobiele hororové filmy. Modré auto pokorne zastavilo (alebo skôr definitívne umrelo) na obrubníku pri vysokom hnedom plote.

     Ferdinand vystúpil, otvoril kufor a Lucy si vybrala svoju batožinu. Pred ňou sa týčil mohutný dvojposchodový dom. Podľa architektúry bolo vidieť, že už má dosť rokov, ale na rozdiel od ostatných, bol celkom zachovalý, nebolo vidieť žiadnu vyblednutú popraskanú omietku. Dlhý syn s pleciami Frankensteina otvoril bránu a jeho matka odomkla vchod do domu. Príliš malý počet okien spôsoboval, že predsieň bola dosť tmavá. V jej strede stál dlhý stôl so šiestimi stoličkami po bokoch a dvoma na koncoch. Všade bol masívny, starý, ale očividne udržiavaný a vzácny nábytok. Zrejme im to vynáša, keď môžu udržiavať dom s takýmto nábytkom. Návštevníčka robila hlavou veľký oblúk a behala zrakom po dome.

„Poďte,“ viedla silná žena Lucy do kuchyne, „dáte si niečo? Kávu... Včera som piekla aj koláčiky. Sú veľmi chutné.“

„Ďakujem, nechcem vám robiť starosti. Iba si pozriem izbu a vybalím sa. Možno sa pôjdem potom ešte prejsť.“ Chcela byť Lucy zdvorilá.

„Ale aké starosti. My si so synom vždy takto podvečer dávame kávu. Urobím aj vám, akú pijete?“ Nedala sa odbiť pani domu.

„Tak dobre, zalievanú, ak máte.“ Vysoký Ferdinand iba mlčky stál vo dverách kuchyne a sledoval Lucy, ktorá sa neodvážila sadnúť si, pokiaľ ju k tomu nevyzvú. Keď zistil, že zaregistrovala jeho skúmavý pohľad, odvrátil zrak doľava na kuchynskú linku, akoby ju v živote nevidel, vytiahol hrebeň a prečesol si ním vlasy. Pani Eva zatiaľ naberala z krabice od topánok na tanier malé koláčiky s džemovým očkami v strede. Keď zapískala varná konvica, zaliala tri veľké šálky a ponúkla Lucy miesto pri kuchynskom stole oproti sebe. Syn si sadol ku svojej matke a všetci skoro naraz ochutnali ešte horúcu kávu.

„Lucy...,“ preťala pani zdanlivo nekonečné ticho, „...to je zahraničné meno, že...?“

„Áno, je to z môjho slovenského mena Lucia. Keď som mala dvanásť, odsťahovali sme sa s rodičmi do Austrálie. Tam mi všetci začali hovoriť Lucy a potom som sa už predstavovala iba týmto menom. Sem som prišla iba pozrieť na pár dní, urobiť si taký malý výlet, odvtedy som tu nebola. Rodinu tu už aj tak žiadnu nemám. Idem z Čiech, tam som bola navštíviť moju tetu, ktorá sa vydala za Čecha, do Prahy.“

„A takto sama ste sa vybrali do sveta, to sa nebojíte?” Krútila hlavou Eva.

„Nie, prečo by som sa mala báť, po slovensky som nezabudla...nie nebojím sa, veď som dospelá samostatná žena.“ Ubezbečovala svojich hostiteľov.

Ferdinand sa na ňu uprene, akoby neveriac, zadíval a opäť si prešiel hrebeňom po vlasoch.

     Keď dopili kávu a Lucy opatrne zjedla dva malé koláčiky s jahodovým džemom, začala sa zaťahovať obloha a mraky oznamovali, že za chvíľu sa bude nielen stmievať, ale pravdepodobne aj pršať. Mama so synom teda spolu odviedli svojho atraktívneho hosťa hore po schodoch, kde boli tri izby. Dve na koncoch chodby a jedna v strede.

„Toto bude Vaša izba Lucy.“ Podišla pani Eva ku dverám na konci. „A táto stredná izba je záchod a kúpeľňa. Tretia izba je zamknutá, my spíme v izbách na prízemí.

„Aj moja sa dá zamknúť?“ Snažila sa nevinnou, ale jasnou otázkou získať predmet, ktorý k ubytovaniu patrí.

„Ale iste, prepáčte, tu máte kľúč. Kúpeľňa so záchodom majú bohužiaľ pokazený zámok, ale my využívame tú, čo máme na prízemí, takže s tým nebude problém.“ Ubezpečila staršia pani svoju mladú nájomníčku.

To dúfam, že s tým nebude problém.

„No, už nám začalo pršať. Dlho sme tu nemali letný dážď, bolo načase.“ Otočila Eva hlavu smerom ku streche, na ktorú stále intenzívnejšie klopkali malé kvapky. „Toto asi nebude na prechádzku.“ Zišla aj so synom po schodoch dolu do kuchyne bez toho, aby počkala na reakciu peknej slečny.

     Lucy vstúpila do svojej izby, ktorá bola zatiaľ odomknutá a nahmatala vypínač na stene, aby mohla rozsvietiť. Žiarovka sa na ňu milo usmiala a ukázala jej neveľký priestor s oknom, veľkou masívnou skriňou, posteľou oproti dverám a pri posteli nočný stolík s dvoma šuflíkmi. No, nič extra, ale dá sa. Vyzerá to byť aspoň čisté, starajú sa o to, hodila Lucy svoj batoh na farebnú deku, ktorá bola prestretá na uloženej posteli. Pozrela z okna, odkiaľ bolo vidieť niekoľko listnatých stromov a ďalej susedné domy zahalené hustom šere. Vyskúšala, či funguje malá lampička na nočnom stolíku a keď jej tá odpovedala kladne, otvorila batoh a vybrala si nekoľko vecí na prezlečenie, ktoré zrejme bude zajtra potrebovať. Tak dnes už naozaj nikam nepôjdem. Spomenula si na dážď za oknom, vytiahla z batohu nočnú košeľu a vyšla na chodbu. Keď nikoho nevidela, ani nepočula, rýchlo vbehla do kúpeľne, zatvorila za sebou a posadila sa na záchod. Chvíľu trvalo, kým silný prúd teplej žltej tekutiny prestal dopadať na hladinu vody v mise. Spláchla a vyzliekla si šaty, ktoré ledabolo hodila na zem. Pustila vodu zo sprchy a pokúšala sa nastaviť tú správnu teplotu.

     Horúce kvapky začali dopadať na jej dokonalé krivky. Jemne hladkali jej pokožku, kĺzali sa po jej vrchoch a nížinách, kachličky v podlahe nežne bozkávali mokré chodidlá. Pena sprchového gélu objímala celé nádherné telo a ruky sa dotýkali aj tých najintímnejších miest. Dlhé štíhle prsty chvíľu opatrne krúžili po bradavkách, ale potom akoby si uvedomili, že toto nieje vhodné miesto, ani čas (aj keď v tomto prípade asi nevhodný čas neexistuje). Prestaň, nemôžeš byť taká nadržaná. Po chvíli príjemnej sprchy zastavila prúd vody, utrela sa do veľkej osušky, ktorú mala pripravenú na vešiaku hneď vedľa a navliekla si nočnú košeľu, voľne pohodenú na ostatných veciach. Všetko pozbierala a vyšla von, voňavá a upokojená sprchou tak, že si ani nevšimla mierne pootvorené kúpeľnové dvere. Jej myšlienky boli teraz celkom inde, v Austrálii, medzi svojimi známymi, mimo tohto domu.

     Vošla do svojej prenajatej izby, hodila veci na červený koberec a sadla si na posteľ tvárou ku zatvoreným dverám. Pravé koleno, z ktorého sa zosunul koniec nočnej košele, pritiahnuté rukami k telu, druhá noha natiahnutá, akoby ukazovala smerom na chodbu. Myšlienky jej opäť začali odlietať niekam ďaleko odtiaľ. Sklonila hlavu k nohám. Prečo som vlastne pricestovala sem? Sama. Sama...veď nikoho nemám. Veď si nedokážem udržať žiadny dlhší vzťah. Čo tu vlastne chcem? Chcem tu hľadať samú seba? Je vôbec niečo také možné? Alebo tu chcem nájsť zmysel života? He, to je smiešne...zmysel života...

Jej vlasy...jej vlasy na mojej tvári. Ich vôňu je cítiť až sem. Jej ruky sa ma dotýkajú všade, vkladá mi ich do úst, hrabe mi nimi vo vlasoch. Jej oči na mňa hľadia ako na boha. A tie jej holé nohy. Stúpajú po mne. Alebo sa plazím k nej a cmúľam jej prsty. Oblizujem. Idem ďalej smerom k... Jej nočná košeľa. Tá nočná košeľa musí ísť preč. Preč! Musí...preč! Dolu s ňou! Treba ju dať dolu!

...Musím si vyčistiť myšlienky, musím zajtra ísť pozrieť do mesta. Asi som sem nikdy nemala ísť, veď je to aj tak iba strata času... Do vzdialených myšlienok sa nasilu predrala realita a jej hlava sa zodvihla s miernym myknutím ku pootvoreným dverám. V nich stál dlháň Ferdinand a pozeral na ňu s divným, akýmsi chlípnym, výrazom. Niekoľko nekonečných sekúnd na ňu nemo zízal a keď ona v tom šoku nebola schopná žiadnej reakcie, pomaly otvoril ústa.

„Ma...mama...odkazuje, že ak budete niečo potrebovať...že môžete zaklopať na izbu...ona býva dlho hore...“, dostal zo seba a keď ona iba bez slova a s otvorenými ústami kývla hlavou, otočil sa, vybral z vrecka hrebeň a pobral sa preč. Lucy sa okamžite rozbehla ku dverám a rýchlo ich zamkla.

     Ľahla si do postele a ponorila celé telo pod perinu. Úchylák. Ten určite nevidel ženskú naživo asi...asi vôbec. Ani sa nečudujem, keď stále behá za matkou. Lucy hľadela neprítomne do stropu, počúvala kvapky, ktoré klopali na okno, aby ich pustila dnu a dupali po streche, aby ich dobre počula. Spomínala si, keď bola malá a nočný dážď ju niekedy desil. Avšak ani teraz jej neprinášal najpokojnejšie myšlienky. Ktovie, či to bolo iba tým dažďom. Zhasla stolnú lampičku. Chcela by som byť teraz doma. Ležať v posteli s prestieradlami, na ktorých sú nakreslené noty a pozerať na steny so zelenými srdiečkami prinášajúcimi šťastie. Už niesom malá, ale chýba mi to. Chýbajú mi aj moji plyšoví spoluobyvatelia. Nadávala by som im, že mi zaberajú miesto a vyhadzovala ich z postele. Po ružovom líci sa zošmykla osamotená slza a oči sa pomaly zatvorili do spánku. Kvapky dažďa bubnovali nejaký divoký africký rytmus.

     Slnečné lúče zohrievali posteľ, šteklili nos a oznamovali spiacej krásavici, že je najvyšší čas vstávať. Všade bolo ticho a pokoj. Ticho po búrke. Lucy vstala, obliekla sa a chvíľu nečinne sedela na posteli. Nakoľko dnes predpokladala o niečo nižšiu teplotu, mala na sebe dlhé rifle a modré tričko s krátkym rukávom. Pozrela na svoje náramkové hodinky, ktoré ukazovali 9:42. Nakoniec sa rozhodla, že celý deň tu sedieť nemôže, tak odomkla dvere a vystrčila hlavu na chodbu. Keď nezačula žiaden zvuk, zišla po schodoch do kuchyne. Stôl a stoličky stáli v strede miestnosti, ako zabudnuté staré monumenty, nikde ani známka ľudskej prítomnosti, vyzeralo to, akoby tu niekoľko rokov nikto nebýval. Iba neprítomnosť prachu a pavučín túto teóriu mierne nahlodávala. No niečo tú teóriu razom celkom vyvrátilo. Bol to malý kúsok papiera starostlivo položený na tom veľkom prázdnom stole. A čosi malé pod ním. Priblížila sa k papieriku a zaostrila svoj zrak na nie veľmi čitateľné písmo.

Išli sme nakupovať,

ak budete chcieť ísť do mesta,

nechali sme Vám tu klúč od vchodu,

brána je otvorená,

keď prídete, dohodneme sa,

kolko nocí ešte zostanete a ak

súhlasíte, preberieme aj otázku financií

                        Eva

     Lucy zodvihla papierik a kľúč ležiaci na stole. Teraz mám celý dom pre seba. Čo tak sa tu trocha poobzerať? Prebudili sa v Lucy detské bádateľské pudy. Hneď vedľa kuchyne boli dvere určite do spálne, ale po stlačení kľučky sa neotvorili. Jasné, nenechajú ich predsa odomknuté. V predsieni boli dvojité dvere vedúce s najväčšou pravdepodobnosťou do obývacej izby, ale to sa Lucy tiež nedozvedela, keďže boli zamknuté a ich sklenená výplň s rôznymi kvetinovými vzormi bola takmer nepriehľadná. Pri nich bola kúpeľna a záchod, ale tie ju nezaujímali. Vedľa kuchyne boli ďaľšie zamknuté dvere, ktoré mohli viesť do pivnice. Vystúpila hore po schodoch, cestou do svojej izby skúsila prvú kľučku na jej chodbe, ale tie boli tiež samozrejme zamknuté. Keď ju táto krátka skúmacia mánia prešla bez väčšieho výsledku, zobrala si batoh, odľahčený o oblečenie, ktoré nechala ležať na posteli, alebo v skrini. Chvíľu stála vo dverách prezerala si svoj dočasný obytný priestor a premýšľala, či by nemala odísť, nechať im tu peniaze za jednu noc a už sa nevrátiť. Alebo jednoducho zmiznúť a nenechať ani peniaze. Keď tá myšlienka vzápätí odišla, zamkla izbu a pomocou kľúča od vchodu vpustila do predsiene aspoň na pár sekúnd nedočkavé žlté doobedné svetlo. Zamkla vchod a otvorila bránu. Pred ňou stálo modré auto patriace jej hostiteľom. Lucy sa vybrala dolu úzkou ulicou a na jej konci natrafila na zastávku električky.

     Po tom, čo jej ochotní ľudia poradili, ako sa dostane do centra, nasadla na správnu električku a dúfala, že nenastúpi revízor. Ako dlho som už necestovala načierno...A ako dlho som sa neviezla v električke...Toto mesto má našťastie také malé centrum, že sa v ňom nedá stratiť. Nebola si istá, čo tu chce robiť a kam vlastne chce ísť, ale žalúdok jej naznačil aspoň prvý smer cesty. Zamierila do prvej prijateľne vyzerajúcej reštaurácie medzi množstvom malých kaviarničiek s poloprázdnymi terasami. Keď si dala dva toasty (nie príliš typické jedlo pre túto krajinu), dopila kávu a príliš sa aj napriek sympatickému čašníkovi, ktorý z nej nevedel spustiť oči, v prázdnom podniku nezdržiavala. Vonku jej do očí silno zasvietilo slnko a vtedy si spomenula, že ako malá bola raz v múzeu starých zbraní v jednej nízkej veži, ktorá stála na mohutnom oblúku v centre mesta. Pamätala sa, ako vtedy išli po neskutočne úzkom schodisku. Povedala si, že tam zájde, možno to ešte bude fungovať. Oprášim staré spomienky. A naozaj, maličké múzeum ešte stále existovalo. Zaplatila neuveriteľne nízke vstupné a stúpala hore po schodoch. Vystavené zbrane ju vôbec nezaujímali, sledovala ako sa pod jej nohami míňajú staré úzučké stupienky. Zaujímala ju ešte jedna vec. Chcela sa pozrieť na okolie z vrchu veže. Pohľad, ktorý sa jej nakoniec naskytol, nebol príliš atraktívny. Áno, keď bola malá, bola z toho pohľadu očarená, ale teraz jej to nič nehovorilo. Príliš malá výška, aby ju teraz uchvátila. Na chvíľu sa oprela chrbtom o staré zábradlie, ktorým bol obohnaný celý vyhliadkový priestor veže a hľadela na jej vrchol. Rozpínali sa tam veľké staré hodiny, ktoré ukazovali štvrť na dvanásť. Keď sa opäť otočila na mesto, ktorého dlažbou chodilo málo ľudí, všimla si na jednom dome veľký nápis, ktorý upozorňoval, že sa práve koná výstava nejakého českého maliara. Lucy umeniu príliš nerozumela, z maliarskeho štýlu vedela rozoznať akurát kubizmus, ale občas zašla do galérie, alebo na koncert vážnej hudby. Uvidím, možno to bude zaujímavé. Pomyslela si.

     Keď vošla do galérie, obklopilo ju niekoľko zvláštnych obrazov, ktoré sa jej zdali...zvláštne... Niektoré jej pripadali ako nezrozumiteľné machule, také obrazy nemala príliš rada, a iné pripomínali Salvatora Dalího alebo niečo podobné. Galéria bola celkom prázdna. Ani náznak živej duše, iba obrazy na ňu ticho pozerali a chladná klimatizácia nežne dýchala na krk. Z vystavených diel na ňu doliehala úzkostná a trochu strašidelná atmosféra. Akoby všetky znázorňovali zlú, temnú dušu a rôzne nebezpečné ľudské psychózy. Trocha jej to naháňalo strach. A k tomu ešte to ticho a prázdno. Zrak jej padol na jeden obraz, ktorý mal názov OCD. Bola na ňom pravá ruka, mierne zdeformovaná, ktorá sa po niečom naťahovala a druhá ju držala za zápästie, akoby jej bránila uchopiť tú neviditeľnú vec. Pravá ruka bola natiahnutá smerom k Lucy a takmer vychádzala von z obrazu. Skoro mala pocit, že chce chytiť práve ju. V tom na ľavom ramene pocítila dlhé veľké prsty. Okamžite sa strhla, otočila a naskytol sa jej pohľad na staršieho, možno šesťdesiatročného, muža, ktorý bol ale pod tou šesťdesiatročnou maskou určite mladší. Na tvári mal asi trojdňové strnisko, vlasy čierne a neupravené, miestami pretkané šedinami, obočie nad ľavým okom mierne nadvihnuté.

„Líbí se Vám? Je to jeden z mých neoblíbenějších obrazů.“ S pýchou hľadel na svoj výtvor.

„Áno, je zaujímavý...zvláštny...ale neviem, čo znamená ten názov...“ Snažila sa zakryť šok, ktorý jej umelec spôsobil.

„OCD, to je obsedantně kompulzivní porucha, z angličtiny Obsessive-Compulsive Disorder. Při této psychické poruše se člově zabývá nepříjemnými myšlenkami a trpí kvůli nim silnou úzkostí. Snaží se je odehnat většinou opakovanými stereotypními úkony jako je příliš časté opakované mytí rukou, čištění zubů, nebo podobně. Jsou přesvědčeni, že když to neudělají, bude to mít obrovské, až katastrofické následky, stane se něco zlého.“ Nadšene predniesol odborný výklad.

Lucy mala z toho nepríjemný pocit. Chcela odísť. Lenže umelec ju nechcel pustiť, začal jej dávať rôzne návrhy na bližšie rozobratie ďaľších jeho diel a keď zistil, že slečna o umenie nemá až taký veľký záujem, prišlo pozvanie na kávu a trápne pokusy o lichotenie. Jeho výraz sa menil zo sebavedomého, cez chlípny, na prosebný. Po dlhej chvíli sa konečne Lucy podarilo vymaniť z jeho prehovárania pomocou presvedčivých argumentov, že sa ponáhľa, je tu iba na skok a za chvíľu cestuje preč. Keď odchádzala, bola si istá, že na ňu stále zíza. Zistila, že v galérii strávila nejako veľa času a povedala si, že by sa hodil dobrý obed. Vybrala si príjemnú, tentokrát inú, reštauráciu a objednala si veľký vyprážaný, vysokokalorický, rezeň s ešte nezdravšími hranolkami a malé vychladené pivo. Lucy mala rada pivo, aj keď v Austrálii nebolo nikdy také dobré. Keď zistila, že nieje až taká hladná, skoro polovicu jedla nechala na tanieri, zaplatila a opäť sa vonku zvítala so silným, ale našťastie nie príliš horúcim, slnkom. Už ale nemala kam ísť. Nič ju nenapadalo a nemala ani chuť. Rozmýšľala, že pôjde naspäť, porozpráva sa s domácimi, že dnes už nezostane, pobalí si veci a pôjde na letisko. Odlety mala našťastie napísané, takže v tom nebol žiadny problém. Počkala na električku a samozrejme bez lístka sa odviezla až na zastávku, kde doobeda nastupovala. Od električky prešla úzkou ulicou, tentoraz jej to trvalo dlhšie, hlavne vďaka miernemu stúpaniu do kopca, obišla modré auto, otvorila bránu a vošla do domu.

     Za kuchynským stolom sedela mama so synom a pili kávu. Ferdinand listoval v nejakých, na prvý pohľad bulvárnych novinách, ale vyzeralo to, že si pozerá iba obrázky.

„Dobrý deň Lucy, ako ste sa vyspali? Ako bolo v meste?“ Zakričala na ňu Eva, keď sa Lucy stojac v predsieni nevedela rozhodnúť, či zamieriť do kuchyne, alebo hore do izby. Dilema bola razom vyriešená. „Poďte si k nám sadnúť, dáte si kávu?“ Pri jej pohostinnosti aj dlhý syn odtrhol hlavu od novín a s mierne pootvorenými ústami hľadel na krásnu Lucy.

„Nie, ďakujem, pôjdem si pobaliť veci a potom pôjdem pomaly na letisko. Ďaľšiu noc tu už nezostanem, vraciam sa späť.“ Odmietla Lucy slušne životodárny nápoj, aj keď bola dosť unavená.

„Tak si poďte aspoň na chvíľu sadnúť a porozprávať, ako sa Vám páčilo mesto.“

Lucy si sadla oproti nim, tak ako včera, zložila si batoh na kolená a čakala, že niekto rozvinie konverzáciu.

„Tak čo, pripomenuli ste si mesto, kde ste boli tak dávno? Veľa sa tu zmenilo?“ Začala Eva.

„Až tak veľa sa tu nezmenilo. Akurát je tu oveľa viac nových kaviarničiek, čo sa mi páči a je to samozrejme modernejšie mesto, ako kedysi.“

„Boli ste niekde pozrieť? Na hrade, na nábreží, alebo tak...?“

„Nie, bola som v jednej galérii na výstave obrazov a predtým v jednom múzeu starých zbraní, ktoré tu bolo ešte keď som bola malá.“

„Myslíte Michalskú vežu? A boli ste hore? To je výhľad...“ zamyslela sa Eva „...je to vysoko, ale pritom tak nízko, že ľudia niesú malí mravci, ale stále im vidíte do tváre, skoro sa ich môžete dotknúť. Myslíte si, že keď odtiaľ skočíte, nanajvýš si vykĺbite kotník, alebo niečo podobné. A keď pozriete smerom na blízke domy, máte pocit, že stačí urobiť jeden krok a môžete chodiť po ich strechách. Je to úžasný pocit.“

„Aj ja som chodil po strechách. Holuby chodili za mnou. Z jednej strechy na druhú.“ Pridal sa nečakane Ferdinand.

„Ferdinand má bujnú fantáziu, to si nevšímajte.“ Mávla nad ním rukou jeho matka.

„Z jednej na druhú.“ Zopakoval zamyslene dlhý syn.

„Prepáčte, pôjdem hore, potrebujem si ešte pobaliť veci.“ Lucy nebola príliš zaujatá touto zvláštnou konverzáciou. Eva na ňu pozrela s výrazom, ktorý akoby na niečo čakal.

„...Zaplatím vám teraz, aby sme sa potom nemuseli zdržiavať.“ Zdalo sa Lucy, že pochopila, čo chcel ten výraz naznačiť.

„Dobre, ako myslíte...“ Odpovedala Eva s predstieraným nezáujmom.

„To je dobré, ďakujem...“ Vytiahla Lucy 250 korún a posunula ich Eve.

„Aj my ďakujeme.“ Ukázala staršia žena, že vie, čo sa patrí. Lucy sa postavila a zamierila von z kuchyne.

„Z jednej na druhú...“ Opäť povedal Ferdinand hľadiac na krásnu Lucy a hrebeňom si, tentoraz dôkladne, prečesal vlasy.

Lucy bola rada, keď sa zamkla v izbe, ľahla si na posteľ a vôbec jej neprekážalo, že tam ešte leží jej oblečenie, ktoré na nej nechala ráno. Tí dvaja jej vôbec neboli sympatickí. Niežeby mala voči nim nejakú averziu, ale dlhé konverzácie s nimi naozaj nemusela. To nie, to nieje nič pre mňa. Slnečné lúče hanblivo hladkali jej príťažlivé telo a z toho hladkania sa jej zatvárali oči. Nakoniec sa celkom zatvorili.

     Lucy sa zobudila do šera a v hlave jej explodovala jediná myšlienka. Zmeškala som lietadlo. Do riti! Do riti! To nieje možné, to sa môže stať iba mne. Pozrela na hodinky a uvedomila si, že dnes už nikam neodletí. Jedine, keby si mala metlu. Posadila sa na posteli, tričko a rifle od ležania pokrčené. Ako im vysvetlím, že tu zostanem ešte jednu noc...? Ale veď určite nemajú nával, že by ma museli vyháňať, budú radi, že zarobia. Z chodby k nej začali doliehať nejaké zvuky. Búchanie, klopkanie, chodenie, behanie... Vstala a priložila ucho na dvere. Teraz počula aj nejaké hlasy. Predpokladala, že sú to hlasy oboch jej hostiteľov, aj keď najviac bolo počuť ju. Starú ženskú. Lucy odomkla dvere a opatrne vystrčila hlavu. Evin nervózny hrubý rodičovský hlas nabral vďaka otvoreným dverám na intenzite a čoraz viac sa začal rozliehať celým domom. Lucy otvorila dvere ešte viac, vyšla na chodbu a pozrela dolu. Tam nervózne pobiehal zmätený Ferdinand a jeho matka mu stále niečo dohovárala. On ju ale ako keby vôbec nevnímal a mrmlal si niečo pre seba.

„...ehe...e...ehe...“ Vydával zvuky, ako malé dieťa, ktoré stratilo niečo dôležité.

„Ferdinand! Prestaň už s tým. Stále musíš vyvádzať kvôli takým blbostiam... Neviem, čo by si robil bezo mňa. Veď by si neprežil ani deň, keď nevieš byť bez takých maličkostí.“ Snažila sa Eva vyriešiť tú, zhora komicky vyzerajúcu, situáciu.

„...ehe...nie...ni...ehe...kde...ehe...kde...“

„Prestaň konečne, si ako malé decko.“

Dement. Pomyslela si Lucy. Musela som zaspať? Teraz tu mám byť ešte jednu noc s týmito bláznami?

„...e...he...“ Ferdinand naozaj teraz pripomínal malého chlapca.

„Poď, dám ti koláčik, bude dobre, nemôžeš tu takto pobehovať, zobudíš Lucy.“ Prihovorila sa mu chlácholivým hlasom a pozrela hore. Keď Lucy zbadala, že si ju pani domu všimla, zišla dolu po schodoch a snažila sa predstierať záujem o to, čo sa stalo.

„Dúfam, že sme Vás nezobudili, Lucy, to len Ferdinand trochu vystrája, ale jeho to prejde.“ Ospravedlňovala sa Eva.

„Nie, zobudila som sa aj tak, ale zmeškala som lietadlo. Ďaľšie mi letí až zajtra doobeda. Čo sa mu stalo?“ Kývla hlavou smerom k jej dementnému synovi.

„Stratil hrebeň. Niekam ho dal a teraz kvôli tomu vyvádza. Ako malý chlapec. Hrebeň je pre neho to najdôležitejšie. Vždy ho musí mať pri sebe. Neviem, ako to mohol stratiť.“

„...eh...he...h...“ Ferdinand sa zahľadel na Lucy, akoby mu ho zobrala ona.

„Mimochodom, kľudne tu môžete prespať ešte túto noc. Vôbec to nevadí.“ Dodala Eva.

„Ďakujem. Doobeda mi ide lietadlo, takže hneď ráno pôjdem.“

„Dáte si niečo? Kávu, koláčiky...“ Ponúkala ju, kým jej syn na Lucy stále podozrivo pozeral.

„Nie, ďakujem, možno niečo na pitie, nejaký džús...“

     Eva naliala Lucy pomarančový džús a naložila jej na tanier niekoľko koláčikov, kým Ferdinand začal opäť nervózne pobehovať a vydávať tie nezrozumiteľné zvuky.

„Už ale stačilo. Choď si ľahnúť, zajtra sa určite nájde.“ Zahriakla ho. „Lucy, vy náhodou nemáte nejaký hrebeň, aspoň do zajtra požičať? On bez neho asi nevydrží.“ Naklonila sa ku mladej nájomníčke svojej izby na hornom poschodí. Ferdinand opäť zostal stáť a bez pohybu, akoby s nádejou na ňu pozeral tiež.

„Nie, bohužiaľ, nemám.“ Lucy vedela, že Eva jej neverí. Samozrejme, že má hrebeň, ale budem ho požičiavať nejakému bláznovi? Určite má ešte aj vši. Snažila sa po sekundách spoločného mlčania povedať nejakú vhodnú výhovorku (že jej ho ukradli na stanici, alebo ho stratila dnes v meste), ale mala pocit, že už bolo na to neskoro. Už by jej aj tak neuverila. A podľa Ferdinandovho pohľadu ani on.

„Ďakujem za koláčiky a džús, idem sa vyspať, zajtra musím skoro vstávať a som nejaká unavená.“ Tentoraz neklamala.

„Veď ste doteraz spali,“ pozrela na ňu nechápavo Eva, „ale nebudem Vás zdržiavať, samozrejme, choďte si kľudne pospať.“

Lucy vystúpila hore po schodoch do svojho dočasného útočiska. „Ferdinand, choď si ľahnúť do spálne, prídem za tebou.“ Počula ešte z kuchyne, keď zatvárala dvere.

     Rozsvietila stolnú lampičku, ľahla si na posteľ, vyzliekla nohavice a v modrom tričku a bielych nohavičkách zaliezla pod perinu. Vonku už bola úplná tma a sklenené tienidlo lampičky, na ktorom boli zvláštne kvetinové vzory, vytváralo na stenách a strope ešte zvláštnejšie obrazce. Lucy teraz pripadali tie steny strašidelné. Vlastne už jej všetko pripadalo strašidelné. Tiene na stenách, pootvorená skriňa, tma vonku, výraz Ferdinandovej a Evinej tváre, keď sa hovorilo o hrebeni. O obyčajnom hrebeni. Majú v dome jediný hrebeň a keď ho nevedia nájsť, je z toho všetko hore nohami. A tie ich tváre, keď sa na mňa pozerali...ako keby som im ho ja ukradla. Mám z toho zlý pocit. Ako som sa sem vlastne dostala? Už nech som odtiaľto preč. Pozerala na tiene lampy na stenách a strope, ktoré ju začínali desiť. Sú to iba kvety. Neblázni. Obyčajné kvety na lampe. Nemôžeš sa báť kvetín. Nemôžeš sa báť ľudí. Sú to iba trochu odlišní ľudia, ale určite žiadni psychopati. Určite nezabili svojho manžela a otca a nepochovali ho v záhrade za domom. Tiene a svetlá a tma ju začali desiť. Jej vlastné myšlienky ju začali desiť. Ktovie, čo sa s ním stalo. Možno iba od nich utiekol. Možno sám spáchal samovraždu. Možno ani nikdy neexistoval a možno ani oni neexistujú, možno tu ani niesom, iba spím a snívam. Nahrnuli sa jej myšlienky a rôzne hypotézy do hlavy, ako prudký vodopád. A možno som sa iba ja zbláznila. Chcem ísť domov, chcem sa zobudiť, čokoľvek. Chcela zhasnúť lampu, aby nevidela tie zvláštne tiene, ktoré teraz začali pripomínať dlhé kostnaté prsty nejakej stareny, ktorá jej chce počarovať a zabiť ju krutou smrťou, ale tma by ju desila takisto. To bolo najhoršie. Nemožnosť sa rozhodnúť. Tma, alebo svetlo, tiene, alebo neviditeľné prízraky. Vodopád narážal na skaly a spôsoboval jej obrovskú bolesť. Ale vodopád sa skalám nemôže vyhnúť. Vodopád sa nemôže zastaviť, nemôže sa vrátiť naspäť. Lucy nevedela, čo má robiť. Rozsvietiť veľké svetlo, zhasnúť celkom, zatvoriť skriňu, dať si dolu nohavičky, vyskočiť z okna... Neblázni. Lucy, prosímťa neblázni. Sú to normálni, svojim spôsobom normálni ľudia. Tak skús byť aj ty trochu normálna a správať sa tak. Mala by si teraz ísť dolu a odniesť im hrebeň. Načo ti bude? Chvíľu bez neho vydržíš, nezblázniš sa predsa. Ale možno ani on sa nezblázni. Ak už nieje blázon. Čo to má za chorobu...? Lucy vstala z postele, vytiahla z batohu hrebeň a odomkla dvere. Vtom si uvedomila, že má dole iba nohavičky, tak sa obliekla a zišla do kuchyne. Po ceste musela hľadať vypínače, pretože všade bola tma.

     V kuchyni sa takisto nesvietilo, no tam nevedela ani nájsť vypínač. Do miestnosti ale prenikal malý pás svetla zo spálne. Dvere boli pootvorené a vychádzali odtiaľ zvláštne, akoby vzdychavé zvuky. Lucy podišla bližšie a naskytol sa jej pohľad...ktorému nerozumela. Nebola si istá, čo vlastne vidí. Na posteli ležala pani domu, mala otvorené ústa, z ktorých vychádzali tie zvláštne zvuky, privreté oči a jej telo sa zvláštnym spôsobom pohybovalo. Vyzeralo to ako... Na nej bol jej dlhý syn, ktorý vydával podobné zvuky, mal podobne privreté oči, otvorené ústa a robil rovnaké pohyby. To...to nieje možné. Preboha, veď oni... Lucy sa na pár sekúnd zastavil prívod vzduchu. Nemohla ani prehltnúť a hrebeň jej vypadol z rúk. Vtom sa jej oči stretli s očami Ferdinandovej matky. Vtedy nadobudla presvedčenie, že už nikdy nezačne dýchať. Hrudník sa jej vôbec nehýbal, srdce na chvíľu odišlo niekam preč. Chcela sa im ospravedlniť za to malé nedorozumenie, chcela povedať prepáčte, ja som len...prepáčte, idem...idem si ľahnúť, všetko je v poriadku, iba som bola smädná, dobrú noc. Lenže nemohla rozprávať. Vlastne aj zabudla, prečo zišla dolu. Nemohla sa hýbať, dýchať, ani žmurknúť. Chcela byť neviditeľná, chcela byť tisícky kilometrov, milióny svetelných rokov od tohto miesta. Preto sa pokúsila vzdialiť aspoň dva kroky. Urobila ich tri, štyri, päť, von z kuchyne. Von z tmy. Do svetla.

     Chvíľu zostala stáť v predsieni, potom sa chcela vybrať hore do svojej izby. Lenže z kuchyne vyšla Eva a za ňou dlhý syn.

„Lucy, čo ste tu dole robili?“ Snažila sa byť ku svojej nájomníčke milá, ako keby sa nič nestalo.

„Prepáčte, ja...“

„Viete, že sa nepatrí nazerať druhým do súkromia. Zvlášť keď sme Vám dali takú dôveru.“ Nenechala ju nič povedať.

„Ale, ja som nič nevi...“

„My sme Vás tu privítali ako dobrého príbuzného a Vy...jednoducho...to je Vaša vďaka?...,“ opäť ju prerušila, „viete, sú určité hranice...hranice slušnosti, ktoré...“

„Ja som nevedela, že...chcela som iba...“ Tentoraz jej skočila do reči Lucy, ale dlho jej ospravedlňovanie netrvalo.

„Ja viem, čo ste chceli. Liezť druhým do súkromia. A myslíte, že som si nevšimla, ako nenápadne zvádzate môjho syna? Ako vrtíte zadkom, robíte rôzne pohyby, hádžete pohľady...“

„Ja nič s Vašim synom ne...ani som naňho nepozrela, nieje to vôbec môj typ...“ Chcela nejako zachrániť absurdnú situáciu, ktorá sa jej práve zrejme vymkla z rúk.

„Váš typ? Váš typ? On si len tak s hocikým nezačne. Už vôbec nie s takou kurvou, ako ste vy.“ Vypustila zo seba Eva a hneď nato vlepila mladej Lucy silnú facku. Tá si na červené líce priložila ruku a nevedela, ako sa má tváriť, nevedela, čo má robiť, čo si má myslieť. Toto bolo príliš nečakané a príliš drsné. Nikdy od cudzej ženy facku nedostala.

„Hranice. Máme hranice.“ Zamumlal Ferdinand a chytil Lucy za ľavé ňadro. So strachom a odporom odskočila.

„Vidíte, čo ste spôsobili môjmu synovi? Teraz je z toho zmätený.“

„Preč. Musí...preč. Dolu s tým. Treba to dať dolu,“ pozeral jej Ferdinand stále na prsia.

„Nie...nechajte ma...“ Lucy nevedela, čo ten blbec od nej chce a pomaly odstupovala ďalej od tých dvoch.

„Odíďte. Odíďte z tohto domu Lucy a už sa sem nikdy nevracajte.“ Vychrlila na ňu Eva.

„Ale...veď je noc...kam...“ Vtom si uvedomila, že určite nebude problém ani o takomto čase nájsť nejaký hotel, kde môže prespať. „Dobre, idem si pobaliť veci a pôjdem...“

„Nie! Odíďte hneď teraz. Nechcem Vás tu vidieť.“ Teraz už bola naozaj nahnevaná.

Lucy sa otočila, aby mohla rýchlo vybehnúť hore do izby a zobrať si aspoň najnutnejšie veci. Lenže Ferdinand ju chytil zozadu za tričko, ktoré sa roztrhalo skoro napoly. Teraz už vedela, že pre veci si hore nepôjde. Môže jedine utiecť, inak ju ten hrozný úchylák určite znásilní, alebo pochová zaživa. A jeho matka mu v tom bude pomáhať.

„Nie...v noci nie...preč nie...“ Bľabotal syn, kým pozeral na jej odhalený chrbát.

Lucy sa rozbehla hore schodami, no on ju v polovici dostihol a chytil za nohu tak, že keď padala, udrela sa hlavou o zábradlie. Prešla si rukou po ľavej strane čela a všimla si, že má prsty od krvi. Vtedy v jeho očiach zbadala výraz, ktorý nazačoval, že krv ho ešte viac vzrušila a zároveň rozzúrila. Zahnal sa po nej pravou rukou, ale matka ho odstrčila a pristúpila k žene, príťažlivo a bezmocne ležiacej na schodoch.

„Teraz uvidíš, dievča moje, čo sa robí so šľapkami.“ Začala jej rozopínať nohavice, až bolo vidieť biele nohavičky. Ferdinand sa chytil za rozkrok, v ktorom sa niečo silno naplo. Lucy Evu oboma rukami a nohou od seba odsotila a tá ešte v páde stihla chytiť jej ľavú topánku, s ktorou v náručí skončila dole pod schodami. Mladá žena sa postavila a chcela utiecť, lenže Ferdinand ju dobehol, silno chytil za obe ruky a hodil do miestnosti vedľa kuchyne, ktorej dvere boli teraz odomknuté. Zabuchol za ňou a vrátil sa kriesiť svoju matku.

     Lucy sa kotúľala a padala nižšie a nižšie do tmy. Schody, zasa schody...moja hlava...au...ruka...tma, hĺbka...pivnica... Áno, teraz už vedela, že tie dvere vedú do pivnice. Nič nevidela, ale cítila chlad. Chladno...pivnica...

     Aj keď to bolo iba niekoľko sekúnd, zdalo sa jej, že ležala v bezvedomí aspoň hodinu. Vybehla cez tmu hore po schodoch a našla vypínač. Zistila, že vo dverách je zvnútra kľúč, tak ním rýchlo otočila. Zámok cvakol a o chvíľu nato sa pohla kľučka. Raz, ešte raz a ešte raz. Nič. Dvere sa našťastie neotvorili. Ešte chvíľu bolo vidieť stláčanie kľučky, búchanie a kopanie do dreva, ale potom odrazu všetko stíchlo. Strach, ticho, malá obnažená žiarovka v strede pivnice, to boli veci, ktoré jej teraz robili spoločnosť. Zišla dolu a pocítila silnú bolesť v ľavej nohe bez topánky. Biela ponožka bola zafarbená načerveno. Premýšľala, ako sa jej to mohlo stať. Na schodoch zbadala kus rozbitého skla a začala tušiť, že má porezané chodidlo. Možno tu majú nejaký alkohol, aby som to mohla vydezinfikovať. Zatiaľ s tým nebudem nič robiť, nech sa mi tam nedostane infekcia.

     Rozhliadla sa okolo seba a videla iba samé police. Žiaden druhý východ do záhrady, alebo niečo podobné. Nič, čo ukazujú vo filmoch. Na policiach neboli kompóty, iba nejaké zvláštne zaváraniny, zrejme akési čudné huby. A v niektorých pohároch boli naozaj zvláštne veci. Vyzeralo to ako...nejaké...ľudské končatiny...

Preboha...ruky...zavárané ruky... Lucy úplne zbledla. Celkom zabudla na poranenú nohu a hlavu a začala skúmať všetky tie poháre. No po chvíli, keď objavila ďaľšie rôzne kusy ľudského tela, napol sa jej žalúdok a musela sa odvrátiť. Hnusné, nechutné...fuj, hrozné... Striaslo ju. Zrak jej padol do rohu, kde napoly v tme ležal...batoh. Otvorila ho a nebolo v ňom nič, iba malý plyšový medveď a fotka, na ktorej stoja na pláži mladá žena v bikinách a asi rovnako starý muž v plavkách. Pekní, mladí ľudia. Premýšľala, kto z nich tu bol ubytovaný. Veď je to jedno. Je jedno, kto zomrel, keď zomriem aj ja.

     Ale Lucy v skutočnosti nechcela zomrieť. Veď bola ešte mladá. Mala 25 rokov a život pred sebou. Nové skúsenosti, zážitky, nové lásky... Vystúpila hore ku dverám a pritisla k nim uši. Ticho. Hrobové, nemilosrdné ticho. Ešte raz sa otočila dolu, akoby hľadala nejaký nástroj, nejakú zbraň. No okrem niečoho hnusného v pohároch a opusteného batohu, tam nebolo nič. Čo teraz? Čakajú tam na mňa? Stoja pred dverami? Možno zaspali. Je veľa hodín a oni nevydržali čakať. Áno, to by som mohla využiť. To musím využiť. Inú šancu nemám. Možno by som mala počkať do rána, to určite zaspia. Nie, nemôžem. Nemôžem tu zostať. Zbláznila by som sa. Musím ísť preč. Musím. Teraz, alebo nikdy.

     Opatrne otočila kľúčom a pomaly pootvorila dvere. V predsieni bolo ešte stále rozsvietené, musela privrieť oči, aby ju silné svetlo neoslepilo. Nič nepočula. Nikoho nevidela. Keď sa ubezpečila, že vzduch je čistý, rozbehla sa ku vchodovým dverám. Stlačila kľučku. Raz, ešte raz a ešte raz. Nič. Akoby sa jej to už pred chvíľou stalo. Alebo niekomu inému a ona bola pritom. Spomenula si, že vo svojej izbe má kľúč.

„Ale ale, mladá slečna, kamže sme sa vybrali? U nás sa dvere zamykajú, nikdy neviete, čo sa môže stať, ľudia sú zlí. U vás sa snáď nezamyká?“ Zaznel hlas staršej ženy. Lucy sa pohla smerom ku schodisku, ale tam priskočila matka aj so synom, aby jej dali najavo, že tadiaľ cesta nevedie. Spálňa. Napadlo ju. Bude tam kľúč, alebo okno, cez ktoré môžem vyliezť. Lenže nato, že Ferdinand vyzeral byť nemotorný, bol dosť pohyblivý a už stál pri dverách do kuchyne. Preč. Preč od neho. Rozbehla sa, ani nevedela kam, no dlháň ju chytil a veľkou silou sotil na stôl v predsieni. Keď sa pokúšala lakťami a nohami posúvať chrbtom po stole, vyliezol za ňou a chytil ju za kotníky. Zahnala sa po ňom pravou rukou a poškriabala ho do krvi na ľavom líci. On ale ako keby to ani necítil, chytil jej nohavice, ktoré mala stále rozopnuté a stiahol ich z jej stehien. Keď sa jej pokúšal dať nohavice celkom dolu, vyvliekla si z nich sama pravú nohu a kopla ho topánkou silno do nosa. Okamžite sa z neho vyvalila krv. Ferdinand si ho chytil a tým dal svojej obeti priestor, aby mohla zliezť zo stola a popritom si vyvliecť z nohavíc aj druhú nohu, aby jej, takmer stiahnuté, neprekážali v pohybe. Ferdinand sa ale rýchlo spamätal a chytil ju za nohavičky tak, že sa jej silno zarezali tam, kam sa chcelo teraz to monštrum dostať. Ibaže ona s tým nesúhlasila, otočila sa a päsťou mu vrazila do krvavého nosa. Opäť si ho chytil, ale vedľa neho sa postavila jeho matka a podala mu niečo, čo sa v ostrom svetle zablyslo. „Tu máš,“ povedala a Ferdinand to okamžite zabodol mladej žene do brucha. Pocítila na tom mieste silný tlak a teplú vlhkosť. Žiadnu bolesť. Iba tlak, teplo, vlhkosť. Padla na zem.

     V osvietenej predsieni ležala krásna Lucy. Na nej roztrhané modré tričko, biele čipkované nohavičky, na pravej nohe športová topánka, na ľavej krvavá, kedysi biela ponožka. Krásna Lucy ležala na bruchu v mláke krvi. S posledných síl naťahovala ruku a snažila sa pohnúť, aj keď vedela, že sa nikam nedostane. Vedela, že o pár sekúnd vykrváca a zastaví sa jej prívod kyslíka.

„Pozri, vidíš to? Hrebeň.“ Počula odniekiaľ z diaľky hrubý ženský hlas. 

Bola nádherná, táto krásna Lucy.

     „Zase sú tam. Koľko tu neboli, dva dni?“ Oznámil odraz tváre mladého muža v skle, ktoré bolo súčasťou kancelárie v staničnej budove.

„Tuším dva dni. Aj dnes na niekoho čakajú.“ Odpovedala v tom istom skle mladá žena.

„Som zvedavý, či tu budú zase celý deň stáť.“

„Uvidíme, asi áno.“ Usmiala sa na svoj vlastný odraz.

„Pozri, teraz niekoho zastavili. Nejaká mladá turistka s cestovnou taškou. Vidíš, ja som ti hovoril, že to niesú blázni, iba ponúkajú ubytovanie.“ Ukázal smerom ku staršej žene s nákupnou taškou a vysokým synom.

„Máš pravdu, zdanie niekedy klame.“ Dve tváre v skle sa pomaly vzdialili, až celkom zmizli.