Stojím tu vonku v daždi,
ale kvapky sa ma nedotýkajú,
pozorujem osudy ľudí,
ktorý v domnení ideálneho života,
ticho dýchajú za závesmi.
Nemožem nijako zasiahnuť,
do ich zaprášeného bytia,
len možem poobzerať ich výbavu,
a ďalej kráčať za poznaním.
Neviem ako dlho ešte znesiem,
len tak nehybne stáť v daždi,
keď nestoja o mňa už ani kvapky.
Stojím tu a pritom pohľadom blúdim,
po ďalších a ďaších osudoch ľudí.
Pomali začínam sa rozhýbavať,
a podnikať cestu pomedzi kvapky,
pojdem ďalej a to bez obzrenia,
nech ani kvapky nevedia že som tu kedisy bola.
|